♡ Keď plače dieťa… a potom rodič za dverami

Ráno prídete do škôlky. Prezliecť, prezuť, odovzdať veci, objatie, pusa. A potom príde chvíľa, o ktorej ste možno vedeli, že nebude jednoduchá. Treba sa rozlúčiť. Dieťa sa vás drží. Nechce vás pustiť. Plače. Možno kričí, aby ste neodchádzali. Vy sa snažíte zostať pokojní, poviete svoje "prídem po teba", odovzdáte ho učiteľke a odídete. Dvere sa zatvoria. A potom sa rozplačete vy...

O plači detí počas adaptácie sa hovorí veľa. Hľadáme spôsoby, ako im uľahčiť ranné lúčenie, ako ich pripraviť na škôlku a ako reagovať na ich emócie. O tom, čo sa v tej istej chvíli odohráva v rodičovi, hovoríme oveľa menej. Pritom do škôlky nenastupuje iba dieťa. Svojím spôsobom do nej vstupuje celá rodina.

Prečo môže byť lúčenie také ťažké aj pre rodiča?

Nástup dieťaťa do jaslí alebo materskej školy je jedným z momentov, keď rodič veľmi konkrétne zažíva, že jeho dieťa začína mať svet, ktorého nebude vždy súčasťou.

Doteraz ste možno vedeli takmer všetko.

Kedy jedlo. Kedy spalo. Prečo plakalo. Čo ho rozosmialo. Kto ho objal, keď sa udrelo. Čo presne sa počas jeho dňa stalo.

A zrazu ho ráno odovzdáte niekomu inému a odídete.

Niekoľko hodín nebudete vedieť všetko.

Pre niekoho je táto zmena prirodzená a príde bez väčších otrasov. Pre iného môže byť prekvapivo silná.

Môže sa objaviť smútok, neistota, strach, pocit viny či potreba mať situáciu pod kontrolou.

A niekedy sa všetky tieto pocity stretnú práve v jednej krátkej chvíli pred dverami triedy.

Najťažšie je niekedy odísť práve vtedy, keď dieťa plače

Keď naše dieťa plače, prirodzene máme potrebu reagovať.

Priblížiť sa. Vziať ho na ruky. Upokojiť ho. Zistiť, čo potrebuje.

A počas ranného lúčenia máme urobiť niečo, čo môže pôsobiť presne opačne – odísť.

Pre rodiča to môže byť vnútorný konflikt:

Moje dieťa ma potrebuje. Ako môžem práve teraz odísť?

Plač pri odlúčení však nemusí znamenať, že dieťa hovorí: "Nie som tu v bezpečí."

Môže hovoriť jednoducho:

"Nechcem, aby si odišiel."

A to nie je to isté.

Dieťa môže byť smutné z odchodu rodiča a zároveň postupne vytvárať bezpečný vzťah s človekom, ktorý ho po jeho odchode sprevádza.

Preto pri adaptácii nie je dôležité iba to, či dieťa pri odovzdávaní plače. Dôležitý je celý obraz: čo sa deje po odchode rodiča, či sa dieťa dokáže postupne upokojiť, či prijíma kontakt, zapája sa do hry, vyhľadáva učiteľku, je, odpočíva a či sa jeho fungovanie v novom prostredí postupne mení.

Jedno uplakané ráno nám o celej adaptácii povie len veľmi málo.

"Čo ak plače ešte dlho po mojom odchode?"

Toto je jedna z otázok, ktoré dokážu rodiča sprevádzať celé dopoludnie.

Predstavivosť pritom niekedy vytvorí oveľa horší scenár, než aký sa v skutočnosti odohráva.

Preto môže byť užitočné dohodnúť sa s učiteľkou, aké informácie počas adaptačného obdobia potrebujete.

Namiesto všeobecného "Ako bolo?" sa môžete opýtať:

Ako dlho približne trvalo, kým sa po mojom odchode upokojil?

Čo mu pomohlo?

Vyhľadal vás, keď potreboval pomoc alebo blízkosť?

Zapojil sa neskôr do hry?

Takéto informácie postupne pomáhajú rodičovi vytvárať si realistický obraz toho, čo sa deje za dverami.

Pretože dôvera nevzniká z príkazu "musím dôverovať". Vzniká zo skúseností.

Dieťa získava skúsenosť, že rodič odíde a vráti sa.

Rodič získava skúsenosť, že môže odísť a o jeho dieťa je postarané.

Obaja sa učia.

Musím byť pred dieťaťom úplne pokojný?

Rodičia často počúvajú, že pri odovzdávaní musia byť pokojní, pretože dieťa ich emócie cíti.

Je na tom kus pravdy. Dieťa veľmi pozorne sleduje, ako sa rodič v novej situácii správa.

To však neznamená, že pred ním musíte hrať človeka, ktorý nič necíti.

Môže vám byť smutno. Môžete mať slzy v očiach. Môžete povedať, že aj vám bude dieťa chýbať.

Podstatné je, čo spolu s touto emóciou dieťaťu odovzdávate.

Je rozdiel medzi:

"Aj mne bude za tebou smutno. Teraz zostaneš s pani učiteľkou a poobede prídem."

a situáciou, keď rodič opakovane odchádza a vracia sa, nedokáže lúčenie ukončiť alebo potrebuje od dieťaťa uistenie, že môže odísť.

Dieťa nepotrebuje rodiča bez emócií.

Potrebuje rodiča, ktorý dokáže byť oporou aj vtedy, keď je situácia emotívna.

Krátke lúčenie neznamená chladné lúčenie

Niekedy máme pocit, že ak dieťa plače, mali by sme zostať ešte chvíľu.

Ešte jedno objatie.

Ešte jedno vysvetlenie.

Ešte jedna pusa.

Ešte raz sa vrátiť od dverí.

Lenže predlžovanie rozlúčky môže pre niektoré deti znamenať, že moment odlúčenia prežívajú znova a znova.

Preto môže pomôcť jednoduchý a predvídateľný rituál.

Objatie. Krátka veta. Informácia o návrate. Rozlúčenie.

Napríklad:

"Vidím, že je ti smutno. Teraz idem do práce. Ty zostávaš s pani učiteľkou. Po spinkaní prídem po teba. Ľúbim ťa."

A potom odísť.

Nie preto, že plač dieťaťa ignorujeme.

Práve naopak.

Jeho emóciu sme videli, pomenovali a prijali. Nemusíme ju však odstrániť, aby sme mohli odísť.

Čo ak sa rozplačem až za dverami?

Potom sa rozplačete.

Slzy rodiča nie sú dôkazom, že adaptáciu nezvláda. Ani automatickým dôkazom, že nástup do škôlky bol zlým rozhodnutím.

Niekedy sú jednoducho reakciou na zmenu, ktorá je pre nás významná.

Možno vám dieťa chýba.

Možno sa končí obdobie, ktoré bolo veľkou časťou vášho života.

Možno sa vraciate do práce a máte pocit, že sa od vás očakáva, že zo dňa na deň prepnete z intenzívnej starostlivosti o dieťa do úplne iného režimu.

Alebo vás jednoducho bolí počuť plač človeka, ktorého milujete, a vedieť, že tentoraz ho nebude upokojovať vaša náruč.

Aj toto môže patriť k rodičovstvu.

Skúste sa namiesto hodnotenia opýtať

Keď sú emócie silné, ľahko sa z nich stane hodnotenie:

Nemala som ho tam dávať.

Asi na to ešte nie je pripravený.

Som príliš úzkostná.

Iní rodičia to zvládajú lepšie.

Namiesto okamžitého hodnotenia môže byť užitočnejšie skúsiť si položiť inú otázku:

Čo je pre mňa na tejto situácii také ťažké?

Je to plač dieťaťa?

Strata kontroly?

Nedostatok informácií?

Pocit viny?

Návrat do práce?

Vlastná skúsenosť s odlúčením?

Alebo mám konkrétny dôvod, pre ktorý zariadeniu či človeku, ktorému dieťa odovzdávam, nedôverujem?

Táto posledná otázka je dôležitá.

Nie každú obavu treba jednoducho "prekonať". Niekedy nám nepokoj hovorí, že potrebujeme viac informácií, rozhovor s učiteľkou, zmenu adaptačného postupu alebo bližšie preskúmať, čo sa s dieťaťom deje.

Adaptácia rodiča neznamená naučiť sa ignorovať vlastné pochybnosti. Znamená naučiť sa im rozumieť.

Vaše dieťa môže byť pripravené skôr ako vy. A niekedy naopak.

Adaptácia rodiča a dieťaťa neprebieha podľa rovnakého kalendára.

Možno bude vaše dieťa po pár dňoch utekať do triedy a vy ešte niekoľko týždňov pocítite zvláštne prázdno, keď za ním zatvoríte dvere.

Alebo budete vy pripravení na zmenu a dieťa bude potrebovať viac času.

Ani jedno samo osebe neznamená, že niekto z vás zlyháva.

Adaptácia nie je skúška, ktorú treba zvládnuť čo najrýchlejšie.

Je to obdobie, počas ktorého si dieťa aj rodič vytvárajú novú skúsenosť.

Môžeme byť od seba a naše spojenie zostáva.

Čo môže pomôcť rodičovi počas ranného lúčenia?

Nemusíte nájsť spôsob, ako necítiť nič. Užitočnejšie je vytvoriť si niekoľko pevných bodov.

Majte s dieťaťom jednoduchý rituál lúčenia, ktorý sa príliš nemení.

Nesľubujte, že "hneď prídete", ak viete, že prídete až popoludní. Malému dieťaťu pomáha skôr konkrétny bod jeho dňa – napríklad "prídem po obede" alebo "prídem po spinkaní".

Ak potrebujete informácie o tom, čo sa deje po vašom odchode, dohodnite si s učiteľkou spôsob, ktorý je možný aj v podmienkach konkrétnej škôlky.

A po odchode sa skúste nevracať iba preto, že ste ešte na chodbe začuli plač. Návrat môže dieťaťu vyslať nejasnú správu: možno predsa len stačí plakať o trochu dlhšie a rozlúčka sa začne odznova.

Predovšetkým si však dovoľte priznať, že aj pre vás je toto nové.

Raz sa za tými dverami začne odohrávať aj niečo iné

Na začiatku možno za zatvorenými dverami počujete iba plač.

Postupne tam však začne byť oveľa viac.

Obľúbená hračka. Prvé meno kamaráta. Pesnička, ktorú doma nepoznáte. Učiteľka, ku ktorej dieťa príde, keď potrebuje pomoc. Miesto pri stole, ktoré si obľúbilo. Prvý obrázok, ktorý vám hrdo prinesie domov.

Dieťa si vytvára svet, ktorý už nebude patriť iba vám dvom.

A možno práve toto je jedna z najťažších a zároveň najkrajších častí rodičovstva.

Postupne púšťať.

Nie preto, aby sme sa od dieťaťa vzdialili.

Ale preto, aby mohlo bezpečne objavovať svet aj bez nás.

A potom sa k nám vrátiť.

Možno zajtra ráno bude pri dverách opäť plač.

Možno aj pozajtra.

Ale jedného dňa si všimnete, že objatie bolo o trochu kratšie. Že dieťa po vašom odchode natiahlo ruku k učiteľke. Že ste cestou do práce prvýkrát nekontrolovali telefón každých päť minút.

Adaptácia sa niekedy nedeje vo veľkých zlomoch. Deje sa v takýchto malých momentoch dôvery.

Na strane dieťaťa.

Aj na strane rodiča.