♡ Ešte zostaň pri mne: Keď dieťa potrebuje byť neustále nablízku učiteľke

Kam ide učiteľka, tam idem aj ja.

Keď si sadne, sadnem si vedľa nej.

Keď vstane, sledujem ju.

Keď sa vzdiali, prídem za ňou.

Pri hre sa možno na chvíľu odvážim odísť. Stačí však, aby som ju nevidel – a už ju hľadám.

"Kde si?"

Pre dospelého môže byť takéto dieťa náročné.

Máme predsa celú triedu. Ďalšie deti potrebujú pomoc, niekto plače, niekto sa chce niečo opýtať, niekto potrebuje zaviazať šnúrku.

A jedno dieťa nás potrebuje takmer stále.

Možno sa začneme pýtať:

Nemalo by už byť samostatnejšie?

Nemám ho viac posielať medzi deti?

Čo ak si na mňa príliš zvykne?

Počas adaptácie však môže byť potreba blízkosti učiteľky dôležitou súčasťou toho, ako si dieťa v novom prostredí vytvára pocit bezpečia.

Keď tu ešte nemám svojho človeka

Dieťa prichádza do materskej školy zo sveta, v ktorom má svojich blízkych ľudí.

Pozná ich hlas.

Ich dotyk.

Vie, ako reagujú, keď plače.

Vie, ku komu môže prísť, keď sa zľakne.

A zrazu zostáva v prostredí, kde jeho najbližší človek nie je.

Okolo neho sú deti, ktoré ešte nepozná.

Priestory, v ktorých sa ešte neorientuje.

Pravidlá, ktorým ešte len začína rozumieť.

A nový dospelý.

Učiteľka.

Dieťa si potrebuje postupne overiť:

Všimne si ma?

Pomôže mi?

Príde, keď ju budem potrebovať?

Rozumie tomu, čo jej hovorím?

Čo sa stane, keď budem plakať?

Zostane tu?

Tieto otázky nám dieťa pravdepodobne nepoloží slovami.

Môže si na ne však hľadať odpoveď práve tým, že zostáva nablízku.

Blízkosť nemusí znamenať nesamostatnosť

Keď dieťa učiteľku neustále nasleduje, ľahko môžeme jeho správanie interpretovať ako závislosť.

"Musíš sa ísť zahrať."

"Veď už si veľký."

"Nemôžeš byť stále pri mne."

Lenže dieťa, ktoré zostáva blízko, nám možno nehovorí:

Urob všetko za mňa.

Možno nám hovorí:

Ešte si potrebujem byť istý, že si tu.

To je rozdiel.

Dieťa môže zvládať množstvo vecí samostatne a zároveň ešte potrebovať fyzickú alebo vizuálnu blízkosť dospelého.

Môže sa hrať – ale vedľa učiteľky.

Môže si samo obuť papučky – ale potrebuje, aby ju pritom videlo.

Môže skúmať triedu – a každú chvíľu sa pohľadom uistiť, kde je.

Potreba vzťahovej istoty a schopnosť samostatne konať nie sú protiklady.

Najskôr pri tebe. Potom kúsok odo mňa.

Keď sa cítime bezpečne, ľahšie sa odvážime objavovať.

Podobne to môže fungovať aj pri dieťati.

Najskôr stojí tesne pri učiteľke.

Potom sa začne hrať pri jej nohách.

Neskôr si vyberie hračku o kúsok ďalej.

Po chvíli sa vráti.

Dotkne sa jej.

Niečo jej ukáže.

A zase odíde.

Takéto približovanie a vzďaľovanie môže byť veľmi dôležité.

Dieťa akoby si opakovane overovalo:

Môžem odísť – a ty tu stále budeš.

Práve preto nemusíme jeho potrebu blízkosti vnímať ako niečo, čo treba čo najrýchlejšie odstrániť.

Môžeme ju vnímať ako východiskový bod, z ktorého sa postupne rodí odvaha vzdialiť sa.

Nemusím ťa držať, potrebujem ťa vidieť

Potreba blízkosti môže mať rôznu podobu.

Jedno dieťa potrebuje sedieť učiteľke na kolenách.

Iné ju drží za ruku.

Ďalšie sa jej neustále dotýka.

A niektorému stačí, keď vie, kde učiteľka je.

Aj to sa môže v priebehu adaptácie meniť.

Najskôr potrebujem:

Drž ma.

Neskôr:

Seď pri mne.

Potom:

Buď tam, aby som ťa videl.

A jedného dňa sa možno ponorím do hry natoľko, že si až po dlhšej chvíli uvedomím, že som ťa vôbec nekontroloval.

To je veľký krok.

Nie preto, že sme dieťa naučili učiteľku nepotrebovať.

Ale preto, že už nemusí jej dostupnosť každú chvíľu overovať.

Čo môžeme urobiť?

Nemôžeme byť celý deň fyzicky pri jednom dieťati.

A ani to nie je cieľom.

Môžeme mu však pomôcť zažiť, že vzťah zostáva dostupný aj vtedy, keď práve nestojíme vedľa neho.

Keď potrebujeme odísť, môžeme to pomenovať:

"Idem pomôcť Miškovi. Potom sa vrátim."

Ak sa dieťa hrá neďaleko:

"Vidím ťa. Som tu."

Keď nás nasleduje:

"Chceš ísť so mnou? Poď, odnesieme to spolu."

A inokedy môžeme jemne podporiť malý krok:

"Budem sedieť tu a ty si môžeš postaviť kocky vedľa mňa."

Neskôr možno:

"Som tu pri stole. Ty sa môžeš hrať s kockami a keď ma budeš potrebovať, nájdeš ma tu."

Nejde o to dieťa od seba odtlačiť.

Ide o postupné rozširovanie vzdialenosti, ktorú už dokáže bezpečne uniesť.

Sľúbila som, že sa vrátim

Pre dieťa je dôležitá aj skúsenosť, že naše slová platia.

Ak povieme:

"Idem po poháre a hneď sa vrátim,"

návrat je malá, ale dôležitá skúsenosť.

Odišla.

A vrátila sa.

Povedala mi, čo sa bude diať.

A stalo sa to.

Takéto drobné skúsenosti sa počas dňa opakujú mnohokrát.

A postupne môžu vytvárať niečo väčšie:

dôveru v dostupnosť dospelého.

Keď ma potrebuje práve vtedy, keď nemôžem

V triede však nie je iba jedno dieťa.

Učiteľka nemôže byť vždy okamžite dostupná.

Niekedy utešuje iné dieťa.

Pomáha na toalete.

Rieši konflikt.

Rozlieva polievku.

A práve tieto chvíle môžu byť pre dieťa, ktoré si ešte len buduje vzťahovú istotu, náročné.

Nemusíme preto sľubovať:

"Vždy budem pri tebe."

Taký sľub nedokážeme splniť.

Môžeme však komunikovať realistickejšie:

"Teraz pomáham Emke. Vidím, že ma potrebuješ. Keď jej pomôžem, prídem za tebou."

Dieťa tak dostáva dôležitú skúsenosť:

Nemôžeš byť vždy iba so mnou, ale nestratil som sa ti.

Neposielajme ho preč len preto, aby si nezvyklo

Niekedy máme obavu, že ak dieťaťu dovolíme byť pri nás, "zvykne si" a už sa od nás nepohne.

Preto ho môžeme začať cielene oddeľovať.

"Choď sa hrať."

"Choď za deťmi."

"Teraz už pri mne nebudeš."

Samostatnosť však nemusí vznikať tým, že blízkosť odoberieme.

Často môže vyrastať práve zo skúsenosti, že blízkosť je dostupná, keď ju potrebujem.

Keď dieťa nemusí všetku svoju energiu venovať tomu, aby kontrolovalo dostupnosť dospelého, môže jej postupne viac investovať do hry, skúmania prostredia a vzťahov s ostatnými deťmi.

Keď sa potreba blízkosti nemení

Každé dieťa má vlastné tempo.

Niektoré sa od učiteľky vzdiali po niekoľkých dňoch.

Iné potrebuje dlhší čas.

Samotná potreba blízkosti preto nemusí byť dôvodom na obavy.

Dôležité je sledovať vývoj v čase.

Objavujú sa chvíle, keď sa dieťa dokáže zahrať?

Predlžuje sa čas, počas ktorého nemusí kontrolovať učiteľku?

Dokáže prijať podporu aj od iného dospelého?

Začína nadväzovať kontakt s deťmi?

Rozširuje sa priestor, v ktorom sa cíti bezpečne?

Ak sa však potreba neustálej fyzickej blízkosti dlhodobo nemení, výrazne obmedzuje fungovanie dieťaťa alebo sa pridávajú ďalšie prejavy silnej záťaže, stojí za to pozrieť sa na situáciu širšie.

Nie s otázkou:

"Ako ho od učiteľky odnaučíme?"

Ale skôr:

"Čo mu zatiaľ nedovoľuje cítiť sa bezpečne aj o kúsok ďalej?"

Jedného dňa sa zabudne v hre

Možno príde nenápadne.

Dieťa, ktoré ešte nedávno sledovalo každý náš krok, sa hrá.

Najskôr kúsok od nás.

Potom s druhým dieťaťom.

Stavia.

Rozpráva.

Smeje sa.

A zrazu si uvedomíme, že už niekoľko minút neprišlo skontrolovať, či sme stále na svojom mieste.

Nie je to preto, že nás už nepotrebuje.

Niečo sa však zmenilo.

Už nemusí neustále zisťovať, či sme tu.

Vie to.

A práve z tejto istoty môže postupne vyrastať jeho odvaha vzdialiť sa, hrať sa, skúmať a vytvárať nové vzťahy.

Najskôr:

Ešte zostaň pri mne.

Potom:

Môžem ísť kúsok ďalej?

A jedného dňa:

Viem, kde ťa nájdem, keď ťa budem potrebovať.

Použitá literatúra a informačné zdroje: 

AHNERT, L. – PINQUART, M. – LAMB, M. E. 2006. Security of Children's Relationships With Nonparental Care Providers: A Meta-Analysis. In: Child Development. Roč. 77, č. 3, s. 664–679. DOI 10.1111/j.1467-8624.2006.00896.x.

HOWES, C. – HAMILTON, C. E. 1992. Children's Relationships with Child Care Teachers: Stability and Concordance with Parental Attachments. In: Child Development. Roč. 63, č. 4, s. 867–878. DOI 10.1111/j.1467-8624.1992.tb01667.x.

VERSCHUEREN, K. – KOOMEN, H. M. Y. 2012. Teacher–Child Relationships from an Attachment Perspective. In: Attachment & Human Development. Roč. 14, č. 3, s. 205–211. DOI 10.1080/14616734.2012.672260.

Share