♡ Dieťa je v škôlke spokojné. Prečo je teda mne smutno?

Prvé dni ste možno čakali na jedinú vec.

Aby neplakalo.

Aby sa nechalo utešiť.

Aby sa zahralo.

Aby ste prišli po dieťa a učiteľka povedala: "Dnes bolo dobre."

A potom ten deň príde.

Ráno vojde do triedy bez plaču. Možno vám dá rýchlu pusu a už pozerá, s čím sa hrajú ostatné deti. Popoludní ho nájdete uprostred hry. Teší sa. Rozpráva vám o kamarátovi, o pani učiteľke, o pesničke, ktorú ste ho vy nenaučili.

Mali by ste cítiť úľavu.

A cítite ju.

Lenže spolu s ňou príde ešte niečo.

Smútok.

A možno vás táto emócia zaskočí viac než plač pri prvých ranných lúčeniach.

Veď presne toto som chcela. Tak prečo mi je z toho smutno?

Keď problém zmizne, emócia môže zostať

Kým dieťa pri odovzdávaní plakalo, váš smútok mal jasné vysvetlenie.

Je mu ťažko, preto je ťažko aj mne.

Keď však dieťa začne byť v škôlke spokojné, toto vysvetlenie prestane fungovať.

A predsa môžete cestou domov cítiť zvláštne prázdno.

Pretože adaptácia rodiča nie je iba o tom, či dokáže dôverovať, že je o dieťa postarané.

Je aj o prijatí toho, že jedna životná etapa sa mení na inú.

A aj dobré zmeny môžu prinášať smútok.

Možno vám nechýba iba dieťa. Chýba vám obdobie, ktoré končí

Prvé roky života dieťaťa bývajú veľmi intenzívne.

Rodič je často stredom jeho sveta.

Vy viete, ako znie plač od únavy a ako plač od hnevu. Viete, ktorú lyžičku chce. Ktorú rozprávku budete čítať tretíkrát. Ako ho treba držať, keď zaspáva. Čo znamená zvláštny výraz, ktorému ostatní nerozumejú.

Veľká časť jeho sveta prechádza cez vás.

A potom príde škôlka.

Zrazu existuje niekoľko hodín denne, o ktorých neviete všetko.

Niekto iný vie, pri ktorom stole sedelo.

Niekto iný videl, ako sa smialo.

Niekto iný mu utrel slzy.

Niekto iný pozná pesničku, ktorú vám doma spieva.

A dieťa zisťuje, že sa môže cítiť bezpečne a dobre aj vo svete, v ktorom práve nie ste.

To je dobrá správa.

A zároveň to môže byť strata niečoho, čo bolo doteraz veľmi intenzívnou súčasťou vášho vzťahu.

"Už ma nepotrebuje?"

Niekedy sa táto otázka nevysloví nahlas.

Príde ako malé pichnutie.

Dieťa ráno neplače.

Dokonca vás musí učiteľka upozorniť:

"A mamine dáme pusu?"

Dieťa sa vráti, rýchlo vás pobozká a zase uteká k hre.

A vy zostanete stáť pri dverách s úsmevom.

Len niekde vo vnútri sa ozve:

Tak rýchlo?

To mu vôbec nechýbam?

Už ma nepotrebuje?

Potrebuje.

Len možno trochu inak.

To, že dieťa dokáže byť bez vás, neznamená, že vás prestalo potrebovať.

Znamená to, že si postupne dokáže odniesť pocit bezpečia zo vzťahu s vami aj tam, kde práve nie ste.

To je veľký rozdiel.

Bezpečný vzťah nemusí dieťa držať blízko. Môže mu dovoliť ísť ďalej

Niekedy si blízkosť predstavujeme ako fyzickú blízkosť.

Dieťa ma potrebuje, keď sa ma drží.

Chýbam mu, keď plače.

Náš vzťah je silný, keď chce byť so mnou.

Ale jedným z prejavov istoty môže byť aj presný opak.

Dieťa sa dokáže vzdialiť.

Preskúmať miestnosť.

Prijať pomoc iného dospelého.

Hrať sa bez neustáleho kontrolovania, či ste stále nablízku.

A potom sa k vám vrátiť.

Samostatnosť nemusí byť opakom blízkosti. Môže z nej vyrastať.

Dieťa nemusí dokazovať silu vášho vzťahu tým, že bude pri každom odlúčení trpieť.

Z "potrebuje ma stále" sa stáva "vie, že som tu"

Táto zmena môže byť pre rodiča zvláštna.

Keď je dieťa malé, potrebuje vás veľmi konkrétne a veľmi často.

Nakŕmiť.

Obliecť.

Uspať.

Upokojiť.

Preniesť.

Byť pri ňom.

Jeho potreba vás je viditeľná.

Postupne však začne veľa vecí robiť samo.

A spolu s praktickou samostatnosťou sa mení aj spôsob, akým vás potrebuje emocionálne.

Už nemusíte byť stále vedľa neho, aby cítilo vašu prítomnosť.

Postupne sa môže učiť:

Mama nie je v miestnosti, ale existuje.

Otec teraz nie je so mnou, ale vráti sa.

Môžem byť v bezpečí aj s niekým iným a tým nestrácam svojich rodičov.

Vaša úloha sa nezmenšuje.

Mení sa jej podoba.

A kto som teraz ja?

Nástup dieťaťa do škôlky môže otvoriť ešte jednu otázku, ktorá sa dieťaťa priamo netýka.

Kto som, keď už nie som celý deň potrebná alebo potrebný tým istým spôsobom?

Možno ste posledné roky organizovali veľkú časť svojho života podľa potrieb dieťaťa.

Kedy spí.

Kedy je hladné.

Kam môžete ísť.

Ako dlho môžete zostať.

Čo treba zbaliť.

Čo dnes zvládne.

A potom príde niekoľko hodín, ktoré sú zrazu vaše.

Pre niekoho je to obrovská úľava.

Pre iného zvláštne prázdno.

A pre mnohých oboje naraz.

Možno sa vraciate do práce a zisťujete, že sa máte znovu nájsť v profesionálnej úlohe.

Možno zostávate doma a prvýkrát po dlhom čase neviete, čo so sebou.

Možno sa tešíte na slobodu – a potom máte výčitky, že si ju užívate.

Aj rodič si počas adaptácie môže potrebovať znovu položiť otázku:

Čo bude teraz patriť mne?

Nemusíte si vybrať medzi úľavou a smútkom

Môžete byť radi, že máte pokojné dopoludnie.

A môže vám dieťa chýbať.

Môžete sa tešiť do práce.

A môže vás bolieť, že už nie ste pri každej časti jeho dňa.

Môžete byť hrdí, keď bez zaváhania vojde do triedy.

A zároveň si v aute utrieť slzu.

Tieto pocity si neprotirečia.

Človek môže smútiť za tým, čo končí, a zároveň sa tešiť z toho, čo začína.

Nemusíme jeden pocit zrušiť, aby bol ten druhý oprávnený.

Nesnažte sa získať svoje miesto späť tým, že dieťa bude potrebovať viac

Niekedy môže byť ťažké prijať, že dieťa si vytvára blízky vzťah aj k ďalšiemu dospelému.

"Pani učiteľka povedala..."

"Pani učiteľka vie..."

"Pani učiteľka mi pomohla..."

A rodič môže pocítiť niečo, čo sa mu možno ani nechce priznať.

Žiarlivosť.

Veď ja som jeho mama.

Veď ja som jeho otec.

Vzťah dieťaťa k učiteľke však nemusí súperiť s jeho vzťahom k vám.

Dieťa má priestor vytvárať si viac bezpečných vzťahov.

To, že dokáže dôverovať ďalšiemu človeku, vám vaše miesto neberie.

Rodičovské miesto nie je prvé miesto v súťaži, ktoré môže niekto obsadiť namiesto vás.

Je jedinečné práve tým, aký vzťah spolu s dieťaťom máte.

Dovoľte si chvíľu smútiť

Nie každý smútok treba vyriešiť.

Niekedy ho treba iba pomenovať.

Chýba mi.

Bolo mi dobre, keď sme boli spolu doma.

Je zvláštne, že už má časť života bezo mňa.

Som hrdá, že to zvláda, a zároveň mi je trochu smutno.

Keď emóciu pomenujeme, nemusíme proti nej bojovať.

Nemusíme sa presviedčať:

Veď by som mala byť šťastná.

Môžete byť šťastní.

A môže vám byť zároveň smutno.

A potom skúste obrátiť pohľad aj k sebe

Keď sa dieťa začne v škôlke cítiť bezpečne, vzniká nový priestor.

Možno veľmi malý.

Ale váš.

Čo ste počas intenzívnych rokov rodičovstva odložili?

Čo vám chýbalo?

K čomu sa chcete vrátiť?

Čo nové chcete skúsiť?

Nemusí ísť o veľké "hľadanie seba".

Možno je to pokojne vypitá káva.

Práca, ktorá vám dáva zmysel.

Pohyb.

Stretnutie s človekom, s ktorým nemusíte hovoriť iba o deťoch.

Kniha.

Ticho.

Alebo chvíľa, počas ktorej nemusíte robiť vôbec nič užitočné.

Dieťa si rozširuje svoj svet. A možno je to pozvanie, aby ste si ten svoj začali znovu rozširovať aj vy.

Rodičovstvo sa nestráca. Mení sa

Možno je práve toto jedna z náročnejších lekcií rodičovstva.

Úspech niekedy vyzerá tak, že nás dieťa potrebuje inak než predtým.

Najprv ho držíme za obe ruky.

Potom za jednu.

Potom stojíme vedľa neho.

A raz sa pozeráme, ako ide pár krokov pred nami.

Nie preto, že by náš vzťah zoslabol.

Ale preto, že niečo z istoty, ktorú pri nás získalo, už dokáže niesť v sebe.

A tak možno jedného rána stojíte pred triedou.

Čakáte objatie.

Dieťa vám dá rýchlu pusu a rozbehne sa za kamarátmi.

Vy zostanete vo dverách o sekundu dlhšie, než je potrebné.

Trochu vás to zahreje.

Trochu zabolí.

A oboje môže byť v poriadku.

Pretože aj toto je adaptácia rodiča.

Učiť sa, že byť potrebný neznamená byť stále prítomný.

A že postupne púšťať dieťa neznamená strácať ho.

Znamená to sledovať, ako si istotu, ktorú tak dlho nachádzalo pri vás, začína po malých kúskoch niesť so sebou.

Použitá literatúra a informačné zdroje: 

HOCK, E. – SCHIRTZINGER, M. B. 1992. Maternal Separation Anxiety: Its Developmental Course and Relation to Maternal Mental Health. In: Child Development. Roč. 63, č. 1, s. 93–102. DOI 10.1111/j.1467-8624.1992.tb03598.x.

RUŹNIAK-LUBOCKA, A. – KAŹMIERCZAK, M. 2024. Maternal Emotions During Child's Transition to the Preschool. In: Family Forum. Roč. 14, s. 289–299. DOI 10.25167/FF/5008.

Share