♡ Keď je všetko nové: Čo prežíva dieťa počas prvých dní v materskej škole

Pre dospelého je materská škola známe miesto. Trieda, hračky, deti, pani učiteľka, raňajky, pobyt vonku, obed, odpočinok. Pre dieťa, ktoré do nej prichádza prvýkrát, však môže byť nové takmer všetko.

Nová miestnosť. Nové tváre. Iné zvuky a vône. Iný denný rytmus. Deti, ktoré ešte nepozná. Dospelí, pri ktorých zatiaľ nevie, čo od nich môže očakávať.

A predovšetkým jedna veľká skúsenosť:

Človek, ktorý bol doteraz mojím bezpečným bodom, odchádza – a ja tu zostávam.

Najprv potrebujem zistiť, či je tu bezpečne

Keď dieťa vstúpi do novej triedy, nemusí ho ako prvé zaujímať, aké hračky sú na policiach alebo čo robia ostatné deti.

Najskôr si potrebuje nové prostredie postupne "prečítať".

Kto je táto pani?
Čo sa bude diať?
Kam môžem ísť?
Kto mi pomôže, keď niečo potrebujem?
Čo sa stane, keď budem plakať?
A príde po mňa mama alebo otec späť?

Dieťa tieto otázky nemusí vedieť vysloviť. Odpovede na ne získava skúsenosťou.

Každým ďalším ránom, keď prichádza do tej istej triedy. Každým láskavým privítaním. Každou situáciou, v ktorej mu dospelý pomôže. Každým obedom, odpočinkom či pobytom na dvore, ktorý už raz zažilo.

A najmä každým popoludním, keď sa splní to najdôležitejšie:

Prišli po mňa.

Z neznámeho sa tak postupne stáva známe.
Z nepredvídateľného predvídateľné.
A z cudzieho miesta miesto, v ktorom sa dieťa začína orientovať.

Každé dieťa môže reagovať inak

Jedno dieťa vojde do triedy a okamžite zamieri k hračkám.

Iné zostane pri dverách a dlho iba pozoruje.

Jedno pri lúčení hlasno plače. Iné neplače vôbec, ale takmer sa nehrá. Ďalšie pôsobí prvé dni spokojne a náročnejšia reakcia príde až neskôr.

Niektoré dieťa vyhľadáva učiteľku. Iné si stráži svojho mojkáčika, nechce jesť, odmieta odpočívať alebo sa drží bokom od ostatných detí.

Neexistuje jeden správny spôsob, ako má dieťa adaptáciu prežívať.

To, že dieťa neplače, ešte nemusí znamenať, že sa už cíti isto. A plač naopak nemusí znamenať, že materskú školu nezvláda.

Dôležitejšie než jeden konkrétny prejav je sledovať celý obraz dieťaťa a jeho postupnú zmenu v čase.

Aj obyčajný deň môže byť veľká práca

Počas prvých dní musí dieťa spracovať obrovské množstvo nových podnetov.

Počúva nové pokyny. Orientuje sa v priestore. Spoznáva pravidlá. Sleduje ostatné deti. Učí sa, kde má svoje veci. Čaká. Delí sa o priestor a pozornosť dospelého. Skúša komunikovať svoje potreby ľuďom, ktorých ešte dobre nepozná.

A popritom zvláda odlúčenie od rodiča.

Preto môže byť dieťa po návrate zo škôlky unavenejšie, citlivejšie alebo môže viac vyhľadávať blízkosť.

Niekedy príde plač až doma. Niekedy hnev. Niekedy potreba byť neustále pri rodičovi. A niekedy dieťa jednoducho zaspí oveľa skôr než zvyčajne.

Nemusí to znamenať, že bol jeho deň zlý.

Môže to byť aj spôsob, akým po náročnom dni uvoľňuje napätie tam, kde sa cíti najbezpečnejšie.

Adaptácia nie je výkon

Nie je potrebné súťažiť o to, ktoré dieťa prestane prvé plakať, kto zostane prvý na celý deň alebo kto sa najrýchlejšie zapojí do spoločnej hry.

Cieľom adaptácie nie je dieťa čo najrýchlejšie naučiť, že "to musí zvládnuť".

Cieľom je, aby postupne získalo skúsenosť:

Poznám toto miesto.
Viem, čo sa tu približne bude diať.
Je tu človek, na ktorého sa môžem obrátiť.
Keď mi bude ťažko, niekto si ma všimne.
A človek, ktorý ráno odišiel, sa po mňa vráti.

Na vytvorenie takejto istoty potrebuje každé dieťa iný čas.

Čo mu môže pomôcť?

Nie vždy potrebujeme vymýšľať veľké adaptačné stratégie. Pre malé dieťa môžu mať najväčšiu hodnotu práve malé veci, ktoré sa opakujú.

Pokojné a zrozumiteľné ranné lúčenie. Podobný priebeh dňa. Učiteľka, ktorá dieťa privíta a postupne si s ním vytvára vzťah. Možnosť chvíľu iba pozorovať bez tlaku na okamžité zapojenie. Obľúbený mojkáčik, ak ho dieťa potrebuje. A rodič, ktorý sa vráti tak, ako sľúbil.

Predvídateľnosť postupne pomáha tam, kde bolo na začiatku veľa neznámeho.

A vzťah pomáha tam, kde ešte chýba istota.

Čo mi dieťa možno hovorí

Ešte neviem, ako to tu funguje.

Možno preto stojím pri dverách.
Možno sa nechcem hrať.
Možno plačem.
Možno svojho macka nechcem pustiť z rúk.
Možno iba sedím a pozerám sa.

Neponáhľaj ma.

Potrebujem chvíľu pozorovať.
Potrebujem zažiť, čo bude nasledovať.
Potrebujem spoznať ľudí, ktorí tu so mnou zostávajú.

A potrebujem znovu a znovu získavať skúsenosť, že keď odídeš,

vrátiš sa.

Každý ďalší deň potom môže byť o trochu menej cudzí.

A jedného dňa možno vstúpim do triedy, rozhliadnem sa a už nebudem vidieť iba nové miesto.

Budem vedieť, že aj tu mám svoje miesto.