Ako nájsť spúšťače hryzenia 

Keď dieťa hryzie, rodičia sa často sústredia na samotné správanie a hľadajú spôsob, ako ho čo najrýchlejšie zastaviť. Oveľa účinnejšie však býva pochopiť, prečo sa správanie opakuje. Hryzenie totiž málokedy vzniká "z ničoho nič". Takmer vždy mu niečo predchádza – určitý stav dieťaťa, situácia alebo kombinácia viacerých faktorov. Nájsť tieto spúšťače je jeden z najdôležitejších krokov, ako dieťaťu aj rodičovi uľaviť.

Na začiatku je dôležité zmeniť uhol pohľadu. Spúšťač nehľadáme preto, aby sme našli vinníka, ale preto, aby sme porozumeli nervovému systému dieťaťa. Keď rodič prestane uvažovať v rovine "robí to naschvál" a začne sa pýtať "čo sa vtedy deje", správanie prestáva byť záhadné a neovládateľné.

Časový kontext  

Prvým krokom je všímať si časový kontext. Rodič si môže položiť jednoduché otázky: Kedy k hryzeniu najčastejšie dochádza? Je to ráno, poobede, ku koncu dňa? Často sa ukáže, že hryzenie sa objavuje vtedy, keď je dieťa už unavené, hladné alebo zahltené. Nervový systém má v týchto chvíľach výrazne nižšiu kapacitu zvládať záťaž.

Prostredie 

Ďalšou dôležitou oblasťou je prostredie. Mnohé deti reagujú hryzením v hlučnom, chaotickom alebo preplnenom priestore. Škôlka, ihrisko, návšteva či rodinné stretnutie môžu byť pre citlivejšie dieťa veľmi náročné. Rodič si môže všímať, či sa hryzenie objavuje najmä tam, kde je veľa podnetov, hluku, dotykov alebo pohybu.

Sociálne situácie  

Veľmi užitočné je sledovať aj sociálne situácie. Často sa hryzenie objaví pri:

• boji o hračku alebo priestor,

• prerušení hry,

• odmietnutí zo strany iného dieťaťa,

• prechode medzi aktivitami.

Dieťa v týchto chvíľach ešte nemusí mať jazykové ani emočné zručnosti na to, aby situáciu vyriešilo slovami. Uhryznutie je potom rýchla, hoci nevhodná odpoveď.

Signály tela pred hryzením 

Rodičom pomáha aj pozorovanie tela dieťaťa pred hryzením. Mnohé deti dávajú signály ešte skôr, než k samotnému správaniu dôjde – stuhnú, zrýchli sa im dych, začnú byť nepokojné, zvýši sa hlasitosť, objaví sa nervózny pohyb. Keď sa rodič naučí tieto signály rozpoznávať, môže zasiahnuť skôr, než nervový systém dieťaťa "pretečie". 

Dobrou pomôckou je krátky mentálny alebo písomný záznam. Nie je potrebné viesť podrobný denník, často stačí pár poznámok: kedy – kde – čo sa dialo predtým. Po čase sa začnú opakovať vzorce. Rodič zistí, že hryzenie má svoju logiku, aj keď na prvý pohľad pôsobilo náhodne.

Nájdenie spúšťačov neprináša okamžité "vypnutie" hryzenia, no prináša niečo oveľa cennejšie – pocit porozumenia a kontroly. Rodič už nie je v pozícii bezmocného pozorovateľa, ale sprievodcu, ktorý vie, kedy a ako dieťa podporiť. A práve v tomto bezpečí a predvídateľnosti má nervový systém dieťaťa šancu dozrieť a nájsť si zdravšie spôsoby reakcie.