Ako tekvička rozsvietila jesennú noc

Na konci záhrady, kde sa starý plot nakláňal k jabloni, rástla guľatá tekvička. Celé leto sa vyhrievala na slnku. Ráno ju budili vrabce. Na obed okolo nej bzučali včely. A večer ju šteklili posledné teplé lúče. Tekvička mala rada svetlo. Keď svietilo slnko, poznala každý kút záhrady. Vedela, kde stojí staré vedro. Kde sa pod kameňmi schovávajú dážďovky. Aj kde má ježko medzi koreňmi stromu svoj domček. Lenže potom prišla jeseň. A záhrada sa začala meniť.

Najskôr sa zmenili farby. Tráva bola každé ráno mokrá od rosy. A tekvičkine zelené bruško sa pomaly sfarbovalo do oranžova. Jeseň sa jej páčila tiež. Bola farebná. A každý deň priniesla niečo nové. Len čosi jej začínalo robiť starosti. Slnko večer odchádzalo akosi priskoro. "Počkaj!" zavolala za ním jedného dňa. Ale slnko už zmizlo za strechou. Na druhý deň odišlo ešte skôr. A potom zasa. Tiene pod stromami sa predlžovali a večery prichádzali čoraz rýchlejšie. "Kam sa stráca všetko svetlo?" Tekvička sa zamračila. V tme záhrada vyzerala celkom inak. Krík pri plote bol zrazu obrovský. Konáre kreslili na zem čudné tiene. A staré vedro... Tekvička prižmúrila oči. "Čo ak to už nie je vedro?" CINK! Do vedra spadla kvapka. Tekvička nadskočila. "Jaj!"

Odvtedy si tekvička začala svetlo všímať oveľa viac. Ráno sa trblietalo v kvapkách rosy. "Tu si!" potešila sa. Lenže vyšlo slnko a kvapky zmizli. Popoludní zažiarilo v zlatých listoch. "Našla som ťa!" Prišiel vietor a listy odvial. A večer sa posledné lúče zachytili na jej oranžovom brušku. Tekvička sa k nim naklonila. "Zostaňte ešte chvíľočku..." Ale slnko sa skrylo. A prišla noc. "Keby sa dalo aspoň trošku svetla odložiť na večer," povzdychla si tekvička.

Potom prišiel jeden naozaj jesenný deň. Od rána mrholilo. Popoludní sa obloha zatiahla tmavými mrakmi. A večer sa zdvihol vietor. Rozkýval konáre. Rozkotúľal jablká pod stromom. A lístie rozohnal po celej záhrade. Tekvička sa pritlačila k zemi. "Tak toto sa mi ani trošku nepáči." Vietor zafúkal ešte silnejšie. Veľký list, pod ktorým sa tekvička schovávala celé leto, sa zatriasol. Vyletel vysoko do vzduchu a zmizol za plotom. Tekvička zostala celkom odkrytá. Nad ňou tmavá obloha. Okolo nej tiene. A nikde ani kúsok svetla. Tekvička sa bála. Najradšej by zavrela oči a počkala na ráno.

Vtom sa z lístia ozvalo: Šuch. Tekvička stuhla. Šuch-šuch. "Kto je tam?" Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozval známy hlások. "Ja." Z kopy mokrého lístia vykukol malý ježko. "Neviem nájsť cestu domov." Tekvička otvorila oči. "Veď bývaš pod jabloňou!" "Viem," povedal ježko. "Ale vietor navial všade lístie. Nič nevidím." Urobil krok. Zastal. Skúsil to na druhú stranu.  "Tadiaľ nie!" zavolala tekvička. "Tam je staré vedro." "Kde?" Tekvička mu chcela ukázať cestu. Ale nemala ruky. Chcela k nemu pribehnúť. Ale nemala nohy. A všade bola tma. "Dostanem ťa domov, počkaj chvíľočku," zašepkala do tmy. “Ale ako? Keby som tak mala aspoň maličké svetielko. Nemuselo by rozsvietiť celý svet. Stačil by tento chodníček.”

Vtedy sa mraky pohli a medzi nimi sa otvorila malá škára. Cez ňu vykukol mesiac. Tenký mesačný lúč skĺzol po kmeni stromu. Preskočil mokré lístie. A zastal na oranžovom brušku tekvičky. Cink! V tej chvíli pocítila vo svojom vnútri teplo. Najskôr maličké. Potom väčšie. A potom... BLIK!  Tekvička zažiarila. "Ja svietim!" vykríkla od radosti. Pred ňou sa medzi listami ukázal malý chodníček. "Vidím ho!" potešil sa ježko. Cup-cup-cup. Prešiel popri vedre. Cup-cup. Obišiel kameň. Cup! A bol doma. Vliezol do svojej skrýše a ešte raz vystrčil ňufáčik. "Ďakujem!" Tekvička sa spokojne usmiala. 

Potom sa rozhliadla. Tma nezmizla. Stále bola medzi stromami. Stále bola za plotom. Stále bola vysoko na oblohe. Už sa nebála. Ježko bol doma. Cestička pod jabloňou svietila. A okolo nej bolo teplo a bezpečne. Tekvička svietila do jesennej noci.

© Autor: Žaneta Kunštárová 

Rozprávkou sa dobrodružstvo tekvičky iba začína!

Poďte s deťmi ďalej objavovať svet svetla a tieňov, striedania dňa a noci, jesenných premien prírody i dávnych tradícií svetlonosov – a spolu s malou tekvičkou aj to, ako prekonať strach z neznámeho, nájsť v sebe odvahu a podať pomocnú ruku tomu, kto ju potrebuje.