Ako tekvička rozsvietila jesennú noc

Na konci záhrady, tam, kde sa starý plot nakláňal k jabloni, rástla malá guľatá tekvička. Celé leto sa vyhrievala na slnku. Ráno ju budili vrabce. Na obed okolo nej bzučali včely. A večer ju šteklili posledné teplé lúče. Tekvička mala svetlo rada. Keď svietilo slnko, poznala každý kút záhrady. Vedela, kde stojí staré vedro. Kde sa pod kameňmi schovávajú dážďovky. Aj kde má ježko medzi koreňmi jablone svoj domček.

Lenže potom prišla jeseň. A záhrada sa začala meniť. Najskôr sa zmenili farby. Tráva bola každé ráno mokrá od rosy. A tekvičkine zelené bruško sa pomaly sfarbovalo do oranžova. Tekvičke sa jeseň páčila. Bola farebná. A každý deň priniesla niečo nové.

Len jedna vec sa tekvičke nepáčila. Slnko večer odchádzalo akosi priskoro. "Počkaj!" zavolala za ním jedného dňa. Ale slnko už zmizlo za strechou. Na druhý deň odišlo ešte skôr. A potom zasa. Tiene pod stromami sa predlžovali a večery prichádzali čoraz rýchlejšie. "Kam sa stráca všetko svetlo?" Tekvička sa zamračila. Dlhšie noci sa jej nepáčili. V tme totiž záhrada vyzerala celkom inak. Krík pri plote bol zrazu obrovský. Konáre jablone kreslili na zem čudné tiene. A staré vedro... Tekvička prižmúrila oči. "Čo ak to už nie je vedro?" CINK! Do vedra spadla kvapka. Tekvička nadskočila. "Jaj!"

Odvtedy si tekvička začala svetlo všímať oveľa viac. Ráno sa trblietalo v kvapkách rosy. "Tu si!" potešila sa. Lenže vyšlo slnko a kvapky zmizli. Popoludní žiarilo v zlatých listoch. "Našla som ťa!" Prišiel vietor a listy odvial. A večer sa posledné lúče zachytili na jej oranžovom brušku. Tekvička sa k nim naklonila. "Zostaňte ešte chvíľočku." Ale slnko sa skrylo. A prišla noc. "Keby sa dalo aspoň trošku svetla odložiť na večer," povzdychla si tekvička.

Potom prišiel jeden poriadne jesenný deň. Od rána mrholilo. Popoludní sa obloha zatiahla tmavými mrakmi. A večer sa zdvihol vietor. Rozkýval konáre. Rozkotúľal jablká pod stromom. A lístie rozohnal po celej záhrade. Tekvička sa pritlačila k zemi. "Tak toto sa mi už nepáči." Vietor zafúkal ešte silnejšie. Veľký list, pod ktorým sa tekvička schovávala celé leto, sa zatriasol. List vyletel vysoko do vzduchu a zmizol za plotom. Tekvička zostala celkom odkrytá. Nad ňou bola tmavá obloha. Okolo nej tiene. A nikde ani kúsok svetla. Tekvička sa bála. Najradšej by zavrela oči a počkala na ráno. 

Vtom sa z lístia ozvalo: Šuch. Tekvička stuhla. Šuch-šuch. "Kto je tam?" Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozval slabý hlások. "Ja." Z kopy mokrého lístia vykukol malý ježko. "Neviem nájsť cestu domov." Tekvička otvorila oči. "Veď bývaš pod jabloňou!" "Viem," povedal ježko. "Ale vietor navial všade lístie. Nič nevidím." Urobil krok. Zastal. Skúsil to na druhú stranu.  "Tadiaľ nie!" zavolala tekvička. "Tam je staré vedro." "Kde?" Tekvička mu chcela ukázať cestu. Ale nemala ruky. Chcela k nemu pribehnúť. Ale nemala nohy. A všade bola tma. Tekvička sa bála. Najradšej by sa schovala pod lístie a zavrela oči. Potom sa však pozrela na ježka. Aj on sa bál. "Dostanem ježka domov." povedala si tekvička. Len ako? Rozhliadla sa po tmavej záhrade. "Keby som mala aspoň maličké svetielko..." Nemuselo by rozsvietiť celý svet. Stačilo by na jeden chodníček.

Mraky sa pomaly pohli a medzi nimi sa otvorila malá škára. Cez ňu vykukol mesiac. Tenký mesačný lúč skĺzol po kmeni starej jablone. Preskočil mokré lístie. A zastal na oranžovom brušku tekvičky. Cink! V tej chvíli sa stalo čosi zvláštne. Tekvička pocítila vo svojom vnútri teplo. Najskôr maličké. Potom väčšie. A potom... BLIK!  Tekvička zažiarila mäkkým, zlatým svetlom. "Ja svietim!" vykríkla od radosti. 

Pred ňou sa medzi mokrými listami objavil malý svetlý chodníček. "Vidím ho!" potešil sa ježko. Cup-cup-cup. Prešiel popri vedre. Cup-cup. Obišiel kameň. Cup! A bol doma. Vliezol do svojej skrýše a ešte raz vystrčil ňufáčik. "Ďakujem!"

Tekvička sa spokojne usmiala. Potom sa rozhliadla. Tma nezmizla. Stále bola medzi stromami. Stále bola za plotom. Stále bola vysoko na oblohe. Ale tekvička sa už nebála. Ježko bol doma. Cestička pod jabloňou svietila. A okolo nej bolo teplo a bezpečne. Tekvička svietila ďalej do jesennej noci.

© Autor: Žaneta Kunštárová