Ako škriatok prebudil posledný púčik ruže

Škriatok Šimon nikdy nerozprával nahlas. Vždy len tichučko šepkal. "Veď čo keby ma niekto počul?" Nosil pásikavé pyžamko a schovával sa pod perinou až po uši. "Veď čo keby ma niekto videl?" Na noc si stiahol čiapku až na oči. "Veď čo keby prišlo strašidlo?" Šimon sa bál skoro všetkého. Bol to veľký bojko. Keď niečo šuchlo, schoval sa. Keď niečo ťuklo, zatajil dych. Keď niečo buchlo, perinu si pritiahol až pod nos. Fííí... Tak fúkal vietor. Šuch-šuch... Tak tancovali listy. A Šimon sa bál.

Jedného večera sa však ozvalo niečo celkom iné. Tichučký plač. "Hm?" Šimon načúval. Plač neprestával. Opatrne vykukol spod periny. Obul si papučky. Do ruky zobral metlu. "Keby náhodou prišlo strašidlo..." Potichu otvoril dvere. "Je tam niekto?" "Som tu," ozval sa nežný hlások. "Ja som šípová ruža." "Ty plačeš?" "Áno," vzdychla ruža. "Mám posledný púčik. Chcel by rozkvitnúť, ale chýba mu kľúčik." Šimon vyšiel do záhrady. Obzeral trávu. Nakúkal pod listy. Prezeral kamienky. A zrazu... Trh! "Jój!" Pyžamko sa zachytilo o tŕň. Na kolene zostala malá dierka. Ruža sa potichu zasmiala. "To nebola príšera." "To bol môj tŕň." Šimon sa tiež usmial. Trošku. "Teraz je tma. Ale ráno prídem. Sľubujem." A tentoraz sa už nebál až tak veľmi.

Len čo slniečko vykuklo spoza plota, Šimon už stál pri ruži. "Dobré ráno! Prišiel som." Ruža sa usmiala. "Vieš, ten kľúčik nie je ozajstný." Šimon prekvapene naklonil hlavu. "Naozaj?" "Kľúčikom je nežný dotyk. Taký jemný ako motýlie krídla." Šimon sa opatrne vyšplhal po konáriku. Krok. A ešte krok. Vyššie. Ešte vyššie. Až k poslednému púčiku. Jemne naň položil dlane. Nič. Potom... Púčik sa zachvel. Rozprestrel zelené lístky. A... Puk! Rozkvitla nádherná šípová ruža. "Podarilo sa!" Šimon sa rozosmial. A ruža voňala ešte krajšie.

Od toho dňa trávil Šimon v záhrade každé ráno. Pozdravil kvety. Zamával motýľom. Usmial sa na včielky. A strachu bolo každý deň o trošku menej. Prišla jeseň. Lupene ruží odleteli s vetrom. Na konárikoch sa objavili červené šípky. "Šimon! Poď ich pozbierať!" Košík sa pomaly plnil. Zrazu... Hop! Jedno semienko spadlo Šimonovi za golier. "Joj! Chi-chi! Cha-cha!" Smial sa tak veľmi, až si musel sadnúť do trávy. Smiala sa aj ruža.

Zo šípok si potom uvarili čaj. Voňal po jeseni. Hrial ako mäkká deka. A možno... možno zahrial aj Šimonovu odvahu. Ktovie? Od toho dňa spával Šimon pod šípovou ružou. Večer počúval vietor. Cvrčky. Šumenie listov. A už nie svoj strach. Zo sna sa usmieval. Lebo zistil jednu dôležitú vec. Odvaha nepríde naraz. Rastie pomaly. Tak ako kvet. Stačí urobiť prvý malý krok.