Ako škriatok prebudil posledný púčik ruže

Škriatok Šimon bol najväčší bojko na svete. Nikdy nerozprával nahlas. Vždy len tichučko šepkal. Veď čo keby ho niekto počul? Celé dni nosil pyžamo a schovával sa pod perinou až po uši. Veď čo keby ho niekto videl? A na noc si vždy stiahol čiapku až na oči. Veď čo keby prišlo strašidlo? Šimon sa bál naozaj všetkého. Keď niečo šuchlo, schoval sa. Keď niečo ťuklo, zatajil dych. Keď niečo buchlo, pritiahol si perinu až pod nos. Fííí... fúkal vietor. Šuch-šuch... tancovali listy. A Šimon sa bál.

Jedného večera sa ozvalo niečo veľmi zvláštne. Znelo to ako tichučký plač. Šimon načúval. Plač neprestával. A čo bolo najhoršie – ozýval sa celkom blízko. Chvíľu ležal bez pohnutia. Plač sa ozval znovu. Opatrne vystrčil nohy spod periny a šup ich rovno do papúč. Do ruky si zobral metlu. "Veď čo keby to bolo strašidlo..."

Pomaly otvoril dvere. Vonku bola tma. "Je tam niekto?" zašepkal. "Som tu," ozval sa slabučký hlások. Šimon pevnejšie zovrel metlu. "K-kto si?" "Som šípová ruža." Šimon vykukol spoza dverí. "Ty plačeš?" "Áno," vzdychla ruža. "Zostal mi posledný púčik a nedokáže rozkvitnúť. Chýba mu kľúčik," zašepkala ruža. A znova sa rozplakala.

Šimon sa pozrel do tmavej záhrady. Najradšej by zaliezol naspäť pod perinu. Ale ruža plakala. A tak urobil jeden nesmelý krok. Potom druhý. A tretí... Šuch! "Č-čo to bolo?" Šimon stuhol. Pozrel sa pod nohy. Suchý list. "Iba list," vydýchol si. Opatrne pokračoval ďalej. Obzeral trávu. Nakúkal pod listy. Prezeral kamienky. Kľúčik nikde.

"Možno je tam!" zbadal čosi pod ružou. Urobil krok. Potom ešte jeden. Natiahol ruku a... Šmyk! Noha mu skĺzla po mokrom liste. Šimon zamával rukami. "Jój-jój-jój!" Hop! Buch! Šuch! Vletel rovno medzi konáriky ruže. "Ááá! Chytila ma mátoha!" vykríkol. Chcel odskočiť, lenže čím viac cúval, tým viac ho niečo ťahalo späť. "Pusť ma! Pusť ma!" Šimon sa konečne vytrhol a pristál nosom rovno v tráve. Chvíľu zostal nehybne ležať. Potom sa opatrne obzrel. V pyžame mal dieru a za ním sa na konári hompáľal sa kus pásikavej látky.

Ruža sa potichu chichotala. "To nebola príšera. To bol iba môj tŕň." Šimon vyvalil oči. "To ty si ma chytila?!" Srdiečko mu ešte stále billo sko zvon. Pozrel sa do tmavej záhrady. "Je tma. Nič nevidím. Ja... ja prídem radšej ráno." Urobil pár krokov k domčeku. Potom sa zastavil a obzrel. "Sľubujem!"

Len čo ráno slnko vykuklo spoza plota, Šimon už stál pri ruži. Stále mal na sebe pásikavé pyžamo. Iba na zadku pribudla veľká záplata. "Dobré ráno! Tak som tu!" Ruža sa potešila. "Vedela som, že prídeš." Šimon sa rozhliadol po tráve. "Tak kde budeme hľadať ten kľúčik?" "No vieš… on nevyzerá celkom ako kľúč," povedala ruža. "Môj púčik otvorí iba niečo veľmi jemné. Niečo nežné ako pohladenie." Šimon sa poškrabal po hlave. Chvíľu premýšľal. 

Potom zdvihol oči k poslednému púčiku. Bol vysoko. Veľmi vysoko. A všade okolo boli tŕne. Šimon preglgol. "Aha." Chytil sa prvého konárika. Hop. Potom druhého. Ešte hop. Vyššie. Ešte vyššie. Raz ho pošteklil list. Raz ho za pyžamo zachytil tŕň. Šimon sa zakaždým zľakol. Ale pokračoval vyššie a vyššie. Až sa dostal k poslednému púčiku. Jemne naň priložil svoje malé dlane. Nič. "Prosím," zašepkal Šimon a pohladil ho ešte jemnejšie. Púčik sa zachvel. Šimon ani nedýchal. Zelené lístky sa pomaly roztvorili. A potom... Puk! V tej chvíli rozkvitla posledná šípová ruža. Šimon otvoril ústa od úžasu. Bola nádherná. A voňala doďaleka.

Od toho dňa trávil Šimon v záhrade každý deň. Pozdravil kvety. Zamával motýľom. Usmial sa na včielky. A keď v tráve niečo zašuchotalo, už neutekal hneď pod perinu. Najskôr sa pozrel, čo to bolo. Niekedy to bol list. Niekedy chrobáčik. A niekedy iba vietor. Šimon sa stále všeličoho bál. Ale jeho strach bol každý deň o trošku menší.

Keď prišla jeseň, lupene ruží odleteli spolu s vetrom a na konároch sa začervenali šípky. Šimon z nich uvaril chutný čaj. Hrial ho ako mäkká deka. Posadil sa pod svoju ružu a s hrnčekom v ruke počúval zvuky záhrady. Fííí... fúkal vietor. Šuch-šuch... tancovali listy. Boli to presne tie zvuky, ktorých sa kedysi tak veľmi bál. Šimon sa usmial a zostal spať vonku rovno pod šípovou ružou. Čiapku si už nestiahol až na oči. Chcel predsa vidieť hviezdy. Šimon už vedel, že odvaha nepríde naraz. Rastie pomaličky. Tak ako kvet. A niekedy jej stačí iba jeden maličký krok.

© Autor: Žaneta Kunštárová 

Rozprávkou sa Šimonovo dobrodružstvo iba začína!

Poďte s deťmi ďalej objavovať jesennú prírodu, šípovú ružu a jej plody – a spolu so Šimonom aj to, že odvaha nemusí prísť naraz. Niekedy rastie po malých krôčikoch.