Ako jabloň ponúkla nevídané dary

Bola jeseň. V sade voňalo lístie, tráva a najmä – jablká. Na starej jabloni sa ligotali červené, žlté i zelené plody. Celé leto ich hladilo slnko, napájal dážď a jabloň im posielala vodu a živiny. Teraz boli konečne zrelé, sladké a šťavnaté. A poriadne sa z toho tešili.  "Zo mňa bude koláč!" vystatovalo sa veľké červené jablko. "A zo mňa sladký mušt!" ozvalo sa druhé. "Ja budem kompót!" pridalo sa tretie. "A ja... a ja..."

Jabĺčka sa prekrikovali jedno cez druhé. Iba na konci najtenšieho konárika ticho visela Evelína. Bola maličká. Naozaj maličká. Taká maličká, že sa schovala za jediný list. Evelína sa na seba pozrela. "A čo bude zo mňa?" vzdychla. "Som primalá na koláč. Šťavy mám sotva za lyžičku. A v košíku si ma nikto ani nevšimne." Vtom sa pomedzi konáre prešmykol jesenný vetrík. Šššš... šššš... Pohladil listy, pošteklil jabĺčka a čosi Evelíne pošepol. "Dary... dary... jabloň rozdáva svoje dary..." Evelína spozornela. "Aké dary?" Ale vetrík už bol preč.

Od brány sa ozval krik. "Už ideme!" "Ja chcem ten veľký košík!" "Pozrite, koľko jabĺk!" Do sadu pribehli deti. Začala sa oberačka. Hop! Jedno jabĺčko do košíka. Hop! Druhé za ním. Hop, hop, hop! Červené, žlté, zelené. Guľaté aj krivé. Veľké aj malé. Košíky sa plnili a konáre jablone sa odľahčovali. A s každým odtrhnutým jabĺčkom Evelína začula známy šepot. Šššš...

"Prvý dar..." Jedno z detí si vyleštilo jablko o rukáv. CHRRRUM! Zahryzlo doň tak mocne, až mu po brade stiekla kvapka jablkovej šťavy. "Mňam! Aké je sladké!" Ostatné deti neváhali ochutnať tiež. "A také šťavnaté!" Vtom sa ozval vetrík. Šššš... "Dar pre zdravie a silu..." Evelína vykukla spoza listu. "Aha! Čerstvé jabĺčko je dar pre naše telo!"

Deti odniesli plný košík k lisu. Jabĺčka dnu. Zatlačiť... Do nádoby začala tiecť zlatistá šťava. "Mušt!" potešili sa deti. Každý dostal pohárik. Šššš... "Druhý dar..." Evelína už vedela. "Dar na smäd!" zvolala. Vetrík spokojne zašumel v listoch.

Ani sa nenazdala a zo starej kuchyne sa začala šíriť vôňa škorice. Niektoré jabĺčka sa ukryli pod chrumkavé cesto. "Jablkový koláč!" potešili sa deti. Iné putovali do pohárov ako kompót a zaváranina, aby mohli potešiť aj vtedy, keď sad prikryje sneh. Stará mama nakrájala ďalšie jabĺčka na tenučké mesiačiky a nechala ich usušiť. "Sušené jabĺčka!" Šššš... "Tretí dar..." Evelína sa zamyslela. Koláč. Kompót. Zaváranina. Sušené jabĺčka. "Už viem! Dar na neskôr! Keď už na stromoch nijaké jabĺčka nebudú." "Presne tak," zašumela stará jabloň. Evelína žasla. "Jedna jabloň a toľko darov!" Usmiala sa.

No potom sa rozhliadla. A úsmev jej zmizol. Konár napravo bol prázdny. Konár naľavo tiež. Nad ňou nič. Pod ňou nič. Košíky boli plné a deti pomaly odchádzali. Evelína zostala na jabloni celkom sama. "Počkajte!" pípla nesmelo. Nikto ju nepočul. "Haló! Ešte som tu ja!" Deti niesli preč aj posledný košík. Evelína pozrela na svoje maličké bruško. Veľké červené jablko bude v koláči. Žlté poteší niekoho, keď príde zima. Zelené sa premení na sladký mušt. Každé malo svoj dar. "A čo ja?" zašepkala.

Čakala na vetrík. Nič. "Vetrík?" Ani lístok sa nepohol. "Povedz, aký je môj dar." Ticho. Evelína sklonila stopku. "Možno pre mňa žiadny dar nezostal." Na konci sadu sa zrazu pohla tráva. Evelína zdvihla hlávku. Šššš... "Vetrík!" Konárik sa rozhojdal. "Jaj! Držím sa!" Šššš... "Jaj! Nedržím sa!" Stopka povolila. Evelína letela dolu. Okolo jedného listu. Popri druhom. Rovno k zemi. "Jaaaaaj!" 

Pristála v mäkkej tráve. Chvíľu sa ani nepohla. Potom opatrne otvorila jedno očko. Druhé očko. "Som celá?" Bola. Len na jednom líčku mala prilepené stebielko trávy. Evelína si nešťastne vzdychla. "Najprv ma nikto neoberie a teraz ešte aj spadnem. Tak. Teraz som už naozaj nanič."

"Pozrite!" Evelína sa strhla. Z trávy ju zdvihla malá ruka. "Jedno jabĺčko nám ušlo!" Dievčatko si ju položilo do dlane. Evelína sa v nej takmer stratila. "Aké je maličké," povedal chlapec. Evelína zosmutnela.  Dievčatko si ju však obzeralo zo všetkých strán. "Ale aké je krásne." Evelína prekvapene zamrkala. "Ja?" Dievčatko ju odnieslo k ostatným. "Čo s ním urobíme? Na veľký koláč je primalé. Na mušt tiež. A v zime nikoho nenasýti." Chvíľu premýšľalo. Potom dostalo nápad. Položilo Evelínu na dosku a opatrne ju rozkrojilo.

Evelína zadržala dych. Deti sa naklonili bližšie. A všetci stíchli. Uprostred maličkého jabĺčka sa ukrývala... hviezdička. "Jéééj!" "Pozrite!" "Hviezda!" Evelína neverila vlastným ušiam. "Vo mne celý čas bývala hviezdička?" A to nebolo všetko. V piatich komôrkach hviezdičky odpočívali malé hnedé jadierka. Jedno. Dve. Tri... Dievčatko vzalo jedno medzi prsty. 

Vtom sa pomedzi konáre opäť prešmykol jesenný vetrík. Šššš... Evelína spozornela. "Čo vravíš?" Šššš... "Posledný dar..." "Aký?" Vetrík zakrúžil okolo jadierka. "Dar, z ktorého môže vyrásť nový strom." Evelína sa rozžiarila. "Tak predsa mám svoj dar!" Konáre starej jablone sa ticho pohli. "A možno ten najnevídanejší zo všetkých," zašumela.

Dievčatko vybehlo do sadu. Našlo miesto neďaleko starej jablone a v mäkkej zemi vyhĺbilo malú jamku. Do jamky vložilo jadierko. Opatrne ho prikrylo hlinou a prinieslo trošku vody. "Dobrú noc, jabĺčkové semienko," zašepkalo. Evelína sa usmiala. Už jej vôbec neprekážalo, že bola maličká. Vetrík sa naposledy prešmykol pomedzi konáre. Šššš... šššš... Stará jabloň rozhojdala svoje vetvy a jej šepot sa rozletel ponad celý sad: "Aj v tom najmenšom sa môže ukrývať veľký dar."

© Autor: Žaneta Kunštárová