Aj medzi deťmi si hľadám svoje miesto: Rovesnícke vzťahy počas adaptácie

Ráno už neostávam iba pri učiteľke.

Viem, kde sú hračky.

Viem, kam si sadnúť.

Dokážem sa hrať.

A začínam si čoraz viac všímať vás.

Deti.

Niekto sa na mňa usmeje.

Niekto mi podá auto.

Niekto mi ho vezme.

S niekým sa rozbehnem po triede a smejeme sa.

K niekomu sa chcem pridať, ale neviem ako.

Niekto ma prijme.

Niekto povie:

"Ty nemôžeš."

A tak sa už neučím iba:

Ako byť bez mamy.

Učím sa aj:

Ako byť medzi vami.

Keď sa cítim bezpečnejšie, začínam si viac všímať druhých

Na začiatku adaptácie môže veľká časť pozornosti dieťaťa smerovať k dospelému.

Kde je učiteľka?

Kedy príde mama?

Čo sa bude diať?

Som tu v bezpečí?

Keď sa prostredie stáva známejším a vzťah s učiteľkou istejším, dieťa má viac priestoru pozerať sa okolo seba.

A tam sú ostatné deti.

Už nie iba ako súčasť hlučnej triedy.

Postupne začínajú mať tváre.

Mená.

Obľúbené hry.

Spôsoby, ako reagujú.

Zo skupiny detí sa postupne stávajú konkrétni ľudia.

Najskôr ste boli všetci "deti"

Dieťa možno doma povedalo:

"Boli tam deti."

Neskôr už hovorí:

"Miško mal traktor."

"Ela sedela pri mne."

"Adam mi dal kocku."

"Sofia dnes nebola."

To je nenápadná, ale dôležitá zmena.

Dieťa si začína vytvárať sociálnu mapu triedy.

Kto sa hrá s autami?

Kto má rád zvieratká?

Kto je hlučný?

Kto ma rozosmeje?

Kto mi niekedy vezme hračku?

Vedľa koho si rád sadnem?

Trieda už nie je iba miesto. Začína byť sieťou vzťahov.

Nemusím byť kamarát so všetkými

Dospelí radi hovoria:

"Všetci sme tu kamaráti."

Je za tým pekná myšlienka.

Chceme triedu, v ktorej sa deti k sebe správajú s rešpektom a nikto nie je zámerne vylučovaný.

Deti však nemusia mať ku každému rovnaký vzťah.

S niekým sa mi hrá ľahko.

S niekým menej.

Niekto vyhľadáva mňa.

Ja vyhľadávam niekoho iného.

S jedným dieťaťom sa veľa smejem.

Pri inom potrebujem viac času.

To je prirodzené.

Patriť do skupiny neznamená mať rovnaký vzťah so všetkými.

Úlohou materskej školy nie je prikázať deťom priateľstvo.

Je ňou vytvárať prostredie, v ktorom môže každý zažívať rešpekt, bezpečie a príležitosti na vzťah.

Možno si nájdem jedného človeka

Uprostred celej triedy môže byť pre nové dieťa veľmi dôležité jedno konkrétne dieťa.

To, vedľa ktorého si ráno sadne.

To, ktoré mu ukáže hračku.

To, ktoré sa naň usmeje.

To, s ktorým sa opakovane stretáva pri rovnakej činnosti.

Nemusíme hneď hovoriť:

"To je tvoj najlepší kamarát."

Vzťah sa ešte len vytvára.

Ale opakované pozitívne stretnutia môžu priniesť ďalšiu istotu:

Poznám tu niekoho, ku komu môžem ísť.

A zrazu už dieťa ráno neprichádza iba za učiteľkou a hračkami.

Možno sa opýta:

"Je dnes Miško?"

To je veľká zmena.

Vzťah vzniká z mnohých malých chvíľ

Priateľstvo medzi malými deťmi nemusí začať vetou:

"Budeme kamaráti?"

Môže začať úplne nenápadne.

Sadneme si vedľa seba.

Obaja chceme bagre.

Rozosmeje nás tá istá vec.

Podáš mi kocku.

Ja ti prinesiem ďalšiu.

Bežíme spolu k oknu.

Zajtra sa znovu stretneme pri autách.

A pozajtra ťa už začnem hľadať.

Vzťah sa môže skladať z množstva krátkych opakovaných skúseností:

S tebou mi bolo dobre.

A tak sa k tebe vrátim.

Niekedy veľmi chcem patriť

Keď dieťa objaví skupinku, ktorá ho priťahuje, môže veľmi túžiť byť jej súčasťou.

Chce robiť to, čo ostatní.

Používa rovnaké slová.

Vyberá si rovnaké hračky.

Beží tam, kam bežia oni.

Niekedy súhlasí aj s niečím, čo samo pôvodne nechcelo.

Potreba patriť je silná.

A práve preto sa dieťa postupne učí náročnú rovnováhu:

Ako byť s vami a pritom zostať aj sebou?

Nemusí sa to naučiť hneď.

Aj toto je súčasť sociálneho vývinu.

Niekedy ma prijmete. Inokedy nie.

"Ty sa s nami nemôžeš hrať."

"Tu už nie je miesto."

"Ty nie si naša kamarátka."

Takéto vety môžu v triede zaznieť.

Nemusíme z nich okamžite urobiť dôkaz, že deti sú zlé.

Potrebujeme však spozornieť.

Jednorazové odmietnutie v konkrétnej hre nie je to isté ako opakované vylučovanie jedného dieťaťa zo skupiny.

Učiteľka preto sleduje nielen jednotlivý konflikt, ale aj vzorec vzťahov v čase.

Kto býva opakovane mimo?

Kto rozhoduje, kto smie vstúpiť?

Má dieťa aj iné možnosti kontaktu?

Existuje v triede niekto, pri kom zažíva prijatie?

Dokáže sa po odmietnutí pripojiť inde?

Nie každé "nie" je problém. Opakovaná skúsenosť "nikde pre mňa nie je miesto" už potrebuje našu pozornosť.

Aj ja môžem niekoho odmietnuť

Dieťa, ktoré sa učí patriť, sa zároveň učí vytvárať hranice.

Možno nechce, aby sa niekto pridal do jeho hry.

Nechce požičať predmet, s ktorým práve pracuje.

Chce zostať chvíľu s jedným konkrétnym dieťaťom.

Aj tu potrebuje pomoc rozlišovať medzi:

mám právo na svoj priestor

a

môžem druhého ponižovať alebo ho systematicky vylučovať.

Namiesto jednoduchého:

"Musíš sa s ním hrať,"

môžeme deti učiť komunikovať hranice spôsobom, ktorý rešpektuje druhého.

Konflikt neznamená koniec vzťahu

Dnes sa spolu hrajú.

O päť minút sa hádajú o auto.

Jeden plače.

Druhý kričí:

"Už nie si môj kamarát!"

A po desiatich minútach znovu sedia vedľa seba.

Vzťahy malých detí môžu byť intenzívne a premenlivé.

Práve v nich sa učia:

čakať,

vyjednávať,

brániť svoje hranice,

vnímať hranice druhého,

zvládať sklamanie,

opraviť konflikt

a pokračovať ďalej.

Cieľom preto nie je trieda bez konfliktov.

Cieľom je prostredie, v ktorom sa deti postupne učia, čo môžu urobiť, keď konflikt príde.

Učiteľka nemusí rozhodnúť, kto s kým bude kamarát

Dospelý má v sociálnom svete detí veľkú moc.

Môže rozhodovať, kto bude vedľa koho sedieť.

Koho pošle ku komu hrať sa.

Koho označí za "najlepšieho kamaráta".

Ktoré dieťa považuje za spoločenské a ktoré za samotárske.

Je preto užitočné zostať zvedavý.

Namiesto:

"Choď sa hrať s Emkou."

môžeme pozorovať:

Koho vyhľadáva samo?

Kto vyhľadáva jeho?

Pri akej činnosti vzniká kontakt prirodzene?

Kde potrebuje iba malý most a kde už dokáže pokračovať bez nás?

Učiteľka môže vzťahy podporovať.

Nemusí ich vytvárať namiesto detí.

Môžeme vytvárať príležitosti na stretnutie

Niektorým deťom pomôže veľká skupina.

Iným nie.

Dieťa, ktoré sa v celej triede stráca, môže v dvojici alebo malej skupine ukázať úplne inú stránku.

Spoločná stavba.

Príprava desiaty.

Polievanie rastlín.

Hra s vodou.

Maľovanie na veľký papier.

Jednoduchá úloha pre dve či tri deti.

Takéto situácie môžu vytvoriť priestor, v ktorom sa deti prirodzene stretnú.

Vzťah nemôžeme prikázať. Môžeme mu však vytvoriť podmienky.

Všímajme si aj dieťa, ktoré nikoho neruší

Niektoré dieťa si svoje miesto hľadá veľmi nahlas.

Vstupuje do hier.

Berie predmety.

Volá na ostatných.

Dostáva sa do konfliktov.

A preto si ho všimneme.

Iné sa hrá samo.

Je pokojné.

Nikoho neruší.

Na nič sa nesťažuje.

A môže nám ľahko uniknúť.

Samostatná hra sama osebe nie je problém.

Nie každé dieťa potrebuje veľa sociálneho kontaktu.

Dôležité však je sledovať:

Je samo preto, že chce byť samo?

Alebo:

Je samo preto, že nevie, ako sa dostať k ostatným?

To zvonka nemusí vyzerať veľmi odlišne.

Pre pedagogické pozorovanie je však rozdiel zásadný.

Patriť neznamená byť stále v strede

Dieťa nemusí byť najhlasnejšie.

Nemusí mať veľa kamarátov.

Nemusí viesť hry.

Nemusí byť stále súčasťou veľkej skupiny.

Môže mať jedno blízke dieťa.

Môže sa niekedy hrať samo.

Môže sa k ostatným pripájať iba v určitých situáciách.

A predsa môže cítiť:

Som súčasťou tejto triedy.

Pocit príslušnosti sa nemeria počtom kamarátov.

Dôležitejšia je skúsenosť:

Je tu pre mňa miesto.

Postupne už neprichádzam iba do škôlky

Na začiatku som poznal učiteľku.

Svoju skrinku.

Macka.

Obľúbené auto.

Potom som začal pozorovať vás.

Najskôr som sa hral vedľa vás.

Potom som sa odvážil vstúpiť do vašej hry.

Nie vždy to vyšlo.

Niekedy ste ma prijali.

Niekedy nie.

S niekým som sa pohádal.

K niekomu som sa na druhý deň znovu vrátil.

A postupne sa niečo zmenilo.

Ráno už nevstupujem iba do miestnosti.

Vstupujem medzi ľudí, ktorých poznám.

Viem, kto rád stavia.

Kto so mnou behá.

Kto sa smeje na mojich zvukoch.

Kto si ku mne sadne pri stole.

A možno sa jedného rána ešte v šatni opýtam:

"Je dnes Adam?"

Pre dospelého je to jednoduchá otázka.

Pre dieťa môže znamenať niečo oveľa väčšie.

Už tu niekoho mám.

Už nehľadám iba bezpečné miesto v triede.

Aj medzi deťmi si postupne nachádzam svoje miesto.

Použitá literatúra a informačné zdroje:

CORSARO, W. A. 1979. "We're Friends, Right?": Children's Use of Access Rituals in a Nursery School. In: Language in Society. Roč. 8, č. 2–3, s. 315–336. DOI 10.1017/S0047404500007570.

HOWES, C. – RUBIN, K. H. – ROSS, H. S. – FRENCH, D. C. 1988. Peer Interaction of Young Children. In: Monographs of the Society for Research in Child Development. Roč. 53, č. 1, s. 1–92. DOI 10.2307/1166062.

RUBIN, K. H. – BUKOWSKI, W. M. – PARKER, J. G. 2006. Peer Interactions, Relationships, and Groups. In: EISENBERG, N., ed. Handbook of Child Psychology. Vol. 3: Social, Emotional, and Personality Development. 6. vyd. Hoboken, NJ : John Wiley & Sons, s. 571–645. DOI 10.1002/9780470147658.chpsy0310.