♡ Už si trúfnem povedať, čo potrebujem: Komunikácia potrieb v novom prostredí

Najskôr iba stojí.

Nevie, ako si vypýtať vodu.

Keď potrebuje na toaletu, čaká.

Keď mu niekto vezme hračku, mlčí alebo sa rozplače.

Keď niečomu nerozumie, neurobí nič.

A potom jedného dňa príde:

"Pomôž mi."

"Chcem piť."

"Nechcem."

Sú to obyčajné slová.

Počas adaptácie však môžu znamenať veľký posun:

Dieťa už začína veriť, že v tomto prostredí môže svoje potreby ukázať a niekto na ne odpovie.

Prečo dieťa spočiatku nepovie, čo potrebuje?

Nie vždy preto, že to nevie.

V novom prostredí ešte len zisťuje:

Komu to mám povedať?

Môžem za učiteľkou prísť?

Čo sa stane, keď poviem nie?

Pomôže mi?

Dieťa môže doma svoje potreby komunikovať úplne prirodzene a v materskej škole zostať tiché.

Schopnosť má.

Ešte však nemusí mať dostatočnú istotu na to, aby ju použilo.

Musí svoju potrebu vždy povedať slovami?

Nie.

Najmä mladšie dieťa komunikuje celým správaním.

Príde bližšie.

Ukáže.

Podá predmet.

Pozrie sa na učiteľku.

Ťahá ju za ruku.

Krúti hlavou.

Odstúpi.

Rozplače sa.

Aj toto sú správy.

Úlohou dospelého je pomôcť dieťaťu postupne prepojiť prežívanie s jednoduchým spôsobom vyjadrenia:

"Chceš pomôcť?"

"Môžeš povedať: Pomôž mi."

"Nechceš, aby ti to bral."

Najskôr dieťaťu požičiavame slová. Postupne ich začne používať samo.

Prečo je dôležité aj slovo "nie"?

Pretože adaptované dieťa nemusí byť dieťa, ktoré všetko poslušne prijme.

Keď si začne trúfať povedať:

"Nechcem."

"To sa mi nepáči."

"To je moje."

môže to byť aj prejav rastúcej istoty.

Dieťa zisťuje:

Aj tu môžem mať vlastnú vôľu.

Samozrejme, nie každému "nie" môžeme vyhovieť.

Môžeme ho však počuť.

"Počujem, že nechceš odísť od hry. Teraz ideme obedovať."

Rešpektovať potrebu neznamená splniť každé želanie.

Ako mu môžeme pomôcť hovoriť o tom, čo potrebuje?

Vytvárajme situácie, v ktorých je bezpečné ozvať sa.

Neodpovedajme namiesto dieťaťa príliš rýchlo.

Dajme mu čas.

Ponúknime jednoduché slová alebo gesto.

Všímajme si aj nenápadné pokusy o kontakt.

A keď dieťa príde, reagujme predvídateľne.

Každá skúsenosť:

"Povedal som, čo potrebujem – a niekto ma počul"

posilňuje jeho dôveru, že komunikovať má zmysel.

Čo ak si o pomoc nikdy nepýta?

Samostatnosť nie je to isté ako zvládnuť všetko bez pomoci.

Niekedy dieťa radšej dlho zápasí samo, než aby oslovilo ešte nie celkom známeho dospelého.

Môžeme mu ukázať:

"Vidím, že ti nejde zips. Ak budeš chcieť, pomôžem ti."

Bez okamžitého preberania úlohy.

Bez tlaku.

Dieťa tak dostáva priestor skúšať a zároveň skúsenosť:

Keď to nezvládnem, mám sa na koho obrátiť.

Ako spoznáme posun?

Možno prvýkrát samo príde za učiteľkou.

Ukáže jej, čo potrebuje.

Požiada o pomoc.

Odmietne niečo, čo nechce.

Povie, že ho niečo bolí.

Oznámi potrebu toalety.

Vyhľadá dospelého pri konflikte.

Alebo namiesto plaču dokáže povedať:

"Chcem mamu."

Emócia nezmizla.

Potreba nezmizla.

Zmenilo sa niečo iné:

Dieťa už dokáže svoju potrebu priniesť do vzťahu.

Čo je teda naším cieľom?

Nie dieťa, ktoré nič nepotrebuje.

Ale dieťa, ktoré postupne získava skúsenosť:

Môžem povedať, čo potrebujem.

Môžem povedať, čo nechcem.

Môžem požiadať o pomoc.

A niekto ma bude počúvať.

Najskôr možno potrebujem, aby si si moje potreby všimla ty.

Potom mi požičiaš slová.

A jedného dňa prídem sám:

"Pomôž mi."

Aj toto je znak, že škôlka už nie je iba miesto, v ktorom sa snažím vydržať.

Začína byť miestom, v ktorom si trúfam byť sám sebou.