♡ Už dokážem skúšať aj nové veci: Ako pocit bezpečia otvára priestor pre učenie a objavovanie

Najskôr sa iba pozeralo.

Nechcelo chytiť štetec.

Do novej hry sa nepridalo.

Keď učiteľka priniesla neznámy materiál, zostalo radšej pri tom, čo už poznalo.

A potom jedného dňa príde bližšie.

Dotkne sa.

Vyskúša.

Pokazí.

A skúsi znova.

Nie preto, že sme ho konečne presvedčili.

Možno sa zmenilo niečo oveľa dôležitejšie:

Už nemusí všetku svoju pozornosť venovať tomu, či je tu v bezpečí. Môže ju začať venovať svetu okolo seba.

Prečo niektoré deti počas adaptácie odmietajú nové aktivity?

Nová aktivita znamená ďalšiu neistotu.

Čo sa odo mňa očakáva?

Čo ak to neviem?

Čo ak sa mi to nepodarí?

Čo sa stane, keď nechcem?

Dieťa, pre ktoré je nové už samotné prostredie materskej školy, nemusí mať kapacitu prijímať ďalšie novinky.

Preto jeho:

"Nechcem."

nemusí znamenať nezáujem.

Niekedy znamená:

"Toho nového je na mňa zatiaľ dosť."

Čo má bezpečie spoločné s učením?

Veľa.

Keď dieťa potrebuje neustále sledovať učiteľku, dvere alebo dianie okolo seba, jeho pozornosť je zamestnaná otázkami bezpečia.

Keď už vie:

Poznám toto miesto.

Viem, čo bude nasledovať.

Viem, kde nájdem učiteľku.

Viem, že rodič príde.

uvoľňuje sa priestor pre inú otázku:

"Čo je toto?"

A práve tam sa začína objavovanie.

Máme dieťa povzbudzovať, aby nové veci skúsilo?

Áno, ale pozvanie nie je nátlak.

"Môžeš sa najskôr pozerať."

"Chceš to skúsiť so mnou?"

"Môžeš sa pridať, keď budeš pripravený."

Niekedy dieťa potrebuje novú činnosť niekoľkokrát vidieť, kým sa jej dotkne.

Aj pozorovanie môže byť prvým krokom k učeniu.

Nemusíme dieťa tlačiť do objavovania. Môžeme vytvoriť bezpečie, z ktorého sa doň odváži vykročiť samo.

Prečo je dôležité dovoliť mu aj neúspech?

Objavovanie prináša neistotu.

Veža spadne.

Farby sa zmiešajú inak, než dieťa očakávalo.

Puzzle nezapadne.

Lopta netrafí cieľ.

Ak sa dieťa cíti bezpečne, postupne si môže dovoliť skúsenosť:

"Nevyšlo to – a nič strašné sa nestalo."

Nemusíme hneď opravovať, ukazovať správny postup alebo dokončovať úlohu zaň.

Môžeme zostať nablízku a nechať ho skúšať.

Ako spoznáme, že sa priestor pre objavovanie otvára?

Dieťa začne samo vyhľadávať činnosti.

Skúma predmety.

Pýta sa.

Napodobňuje ostatné deti.

Prijíma nové materiály.

Vymýšľa vlastné spôsoby hry.

Vydrží pri činnosti dlhšie.

A keď sa mu niečo nepodarí, nemusí sa okamžite vrátiť k dospelému.

Skúsi to ešte raz.

To všetko môžu byť malé známky veľkého posunu:

Dieťa už svet iba nesleduje. Začína doň aktívne vstupovať.

Musí skúšať všetko?

Nie.

Pocit bezpečia z dieťaťa neurobí človeka, ktorý sa bez váhania pustí do každej aktivity.

Deti sa líšia temperamentom, záujmami aj tým, ako pristupujú k novým situáciám.

Jedno skočí do novej hry okamžite.

Iné ju najskôr dlho pozoruje.

Cieľom nie je:

"Skús všetko."

Ale:

"Môžeš skúmať svet svojím tempom a vieš, že sa máš o čo oprieť."

Čo sa teda počas adaptácie mení?

Najskôr sa dieťa pýta:

"Som tu v bezpečí?"

Potom:

"Kde je moja učiteľka?"

Neskôr:

"Kto sa tam hrá?"

A jedného dňa:

"Čo sa stane, keď toto skúsim?"

Práve tento posun je dôležitý.

Bezpečie nie je konečným cieľom, pri ktorom sa zastavíme.

Bezpečie vytvára priestor pre zvedavosť, hru, učenie a objavovanie.

Už nemusím iba zisťovať, či toto miesto zvládnem.

Môžem začať zisťovať:

Čo všetko v ňom dokážem objaviť?