♡ Môžem sa pridať?: Ako dieťa vstupuje do spoločnej hry
Na koberci stoja dve deti.
Z kociek postavili dom.
Jedno nosí zvieratká.
Druhé im pripravuje postele.
Prídem bližšie.
Pozerám sa.
Chcel by som sa hrať tiež.
Ale ako?
Mám sa opýtať?
Mám si vziať kocku?
Mám priniesť ďalšie zvieratko?
Čo ak mi povedia nie?
Chvíľu stojím.
Potom vezmem koníka a položím ho do domu.
"Nie! Ten tam nebýva!"
Zoberiem koníka a odídem.
Dospelý možno vidí iba krátku situáciu.
Dieťa, ktoré sa "nevedelo zapojiť".
Ale za týmto okamihom sa skrýva veľká sociálna úloha:
Chcem byť s vami. Ešte len zisťujem, ako sa k vám dostať.
Spoločná hra má už svoj príbeh
Keď dieťa príde k rozbehnutej hre, nevstupuje do prázdneho priestoru.
Niečo sa tam už deje.
Deti si možno rozdelili úlohy.
Vytvorili pravidlá.
Rozhodli, že stoličky sú autobus.
Kocky sú lístky.
Jedno dieťa je vodič.
Druhé cestujúci.
A potom príde niekto nový.
Ak sa chce pridať, potrebuje najskôr pochopiť:
Na čo sa tu hráte?
Čo môžem urobiť?
Je tu pre mňa miesto?
To je omnoho zložitejšie než jednoducho prísť k hračke.
Dieťa vstupuje do spoločného významu, ktorý už vytvorili iní.
Najskôr si hru prečítam
Možno práve preto dieťa chvíľu stojí vedľa ostatných.
Nerobí nič.
Pozerá.
Dospelý ho chce povzbudiť:
"Tak choď."
Ale dieťa možno robí presne to, čo potrebuje.
Pozoruje.
Počúva.
Zisťuje, kto čo robí.
Hľadá miesto, cez ktoré by mohlo vstúpiť.
Predchádzajúca skúsenosť hry vedľa detí mu v tom pomáha.
Už vie byť v ich blízkosti.
Teraz sa učí ďalšiu vec:
Ako sa z vašej hry môže stať aj moja hra?
"Môžem sa hrať?" je iba jeden spôsob
Dospelému môže pripadať najjednoduchšie naučiť dieťa vetu:
"Môžem sa s vami hrať?"
Je to užitočná veta.
Ale skutočné vstupovanie do hry môže vyzerať rôzne.
Dieťa prinesie ďalšiu kocku.
Začne robiť podobnú činnosť.
Ponúkne predmet.
Napodobní to, čo robia ostatní.
Pridá nápad, ktorý zapadne do hry.
"Aj toto auto môže ísť do garáže?"
"Ja budem doktor."
"Tu vám donesiem jedlo."
Niekedy sa deti do hry dostanú bez toho, aby vyslovili jedinú formálnu otázku.
Dôležité nie je naučiť jednu správnu vetu. Dôležité je postupne rozumieť tomu, ako sa k spoločnej činnosti priblížiť.
Niekedy do hry vstúpim celým telom
Dieťa chce byť súčasťou hry.
Príde.
Vezme auto.
Presunie figúrku.
Sadne si doprostred stavby.
Začne meniť to, čo ostatné deti vytvorili.
A zrazu počujeme:
"NIE!"
"To je moje!"
"Choď preč!"
Dieťa možno nechcelo nič pokaziť.
Jeho zámer mohol byť:
Chcem sa hrať s vami.
Len ešte nevedelo, ako svoj zámer uskutočniť spôsobom, ktorému ostatné deti porozumejú.
Tu môže učiteľka pomôcť preložiť správanie do slov.
"Ty by si sa chcel pridať."
A zároveň držať hranicu:
"Stavbu im nerozoberieme."
Potom môžeme hľadať cestu:
"Pozrieme sa, čo by si do hry mohol priniesť?"
Nestačí povedať: "Musíte ho zobrať."
Keď skupina dieťa odmietne, dospelý môže rýchlo zasiahnuť:
"Musíte sa hrať všetci spolu."
"Pustite ho."
"V škôlke sa predsa kamarátime."
Zámer je pochopiteľný.
Chceme, aby nikto nezostal vylúčený.
Spoločná hra však potrebuje viac než fyzickú prítomnosť ďalšieho dieťaťa.
Deti potrebujú vedieť, ako ho do hry začleniť.
Ak iba prikážeme:
"Zoberte ho,"
môže dieťa síce zostať pri skupine, ale stále nemusí mať v hre žiadne miesto.
Užitočnejšie môže byť pomôcť deťom nájsť konkrétnu možnosť.
"Potrebujete ešte niekoho, kto bude bývať v dome?"
"Kde by mohlo jazdiť aj jeho auto?"
"Máte v obchode niekoho, kto nakupuje?"
Nie vždy potrebujeme vyriešiť hru za deti.
Niekedy im stačí pomôcť uvidieť otvorené dvere.
Aj deti, ktoré sa už hrajú, majú svoje potreby
Inkluzívna trieda neznamená, že každé dieťa musí mať kedykoľvek prístup ku každej hre ostatných.
Aj deti, ktoré už hru vytvorili, môžu chcieť pokračovať vo svojom príbehu.
Môžu chrániť stavbu, na ktorej dlho pracovali.
Môžu chcieť zostať chvíľu vo dvojici.
Môžu mať obavu, že nový hráč ich hru zmení.
Preto sociálne učenie nie je iba:
"Musíš každého prijať."
Je aj o vyjednávaní.
O hraniciach.
O hľadaní spôsobu, ako rozšíriť hru.
A niekedy aj o zvládnutí skúsenosti, že do konkrétnej hry sa práve teraz pridať nedá.
"Nie" môže bolieť
Dieťa nazbiera odvahu.
Príde k skupine.
A dostane odpoveď:
"Nie."
Pre dospelého je to malý konflikt.
Pre dieťa môže byť odmietnutie veľmi silnou skúsenosťou.
Najmä ak je v skupine nové a ešte len zisťuje:
Patrím sem?
Nemusíme okamžite odstrániť každé odmietnutie.
Môžeme však zostať pri dieťati.
"Chcel si sa s nimi hrať a oni teraz povedali nie."
"To ťa nahnevalo."
"Poďme sa pozrieť, čo môžeš urobiť."
Možno skúsime nájsť iný spôsob vstupu.
Možno inú hru.
Možno iné dieťa.
Možno potrebuje chvíľu zostať pri nás.
Schopnosť vstupovať medzi druhých zahŕňa aj schopnosť postupne zvládať, že nie každý pokus bude úspešný.
Skúsim to ešte raz – trochu inak
Prvý pokus nevyšiel.
Dieťa vzalo hračku.
Deti protestovali.
Na druhý deň príde znovu.
Tentoraz chvíľu pozoruje.
Potom prinesie ďalšiu kocku.
"Môžem tu postaviť cestu?"
A niekto povie:
"Hej."
To je veľký moment.
Nie preto, že dieťa konečne použilo "správnu vetu".
Ale preto, že začína meniť svoju sociálnu stratégiu na základe skúsenosti.
Sociálne zručnosti nevznikajú iba vysvetľovaním. Vznikajú množstvom malých pokusov v skutočných vzťahoch.
Učiteľka môže požičať slová
Niektoré deti presne vedia, čo chcú, ale ešte to nedokážu povedať.
Stoja.
Pozerajú.
Siahnu po hračke.
Alebo sa tlačia medzi ostatných.
Učiteľka môže ich zámer pomenovať.
"Ty by si sa chcel pridať."
A ponúknuť vetu:
"Môžeš povedať: Môžem stavať s vami?"
Alebo:
"Môžeš sa opýtať: Potrebujete ešte jedno auto?"
Nemusíme hovoriť namiesto dieťaťa vždy.
Cieľom je postupne mu požičať jazyk, ktorý neskôr dokáže použiť samo.
Niekedy nepotrebujem vetu. Potrebujem nápad
Dieťa stojí pri hre a nevie, čo ďalej.
Otázka:
"Môžem sa hrať?"
môže dostať odpoveď:
"Nie."
Konkrétny herný nápad však môže otvoriť inú cestu.
Deti stavajú zoo.
Nové dieťa prinesie zvieratko:
"Tento tiger potrebuje klietku."
Hrajú sa na kuchyňu:
"Ja vám upečiem koláč."
Stavajú cestu:
"Tu môže byť most."
Dieťa tak nevstupuje iba s požiadavkou:
Prijmite ma.
Prináša do hry niečo, na čo môžu ostatní reagovať.
Postupne sa učí vnímať nielen svoju túžbu byť súčasťou hry, ale aj to, čo sa v hre práve deje.
Najľahšie sa vstupuje tam, kde je ešte miesto
Niektoré hry sú pre vstup jednoduchšie.
Otvorená stavba z kociek.
Spoločné presýpanie piesku.
Kreslenie na veľký papier.
Hra s autami.
Pohybová hra.
Iné môžu byť sociálne náročnejšie.
Rozvinutá rolová hra.
Hra dvojice s presne vytvoreným príbehom.
Malý priestor s obmedzeným počtom predmetov.
Učiteľka môže prostredím vytvárať situácie, v ktorých je prirodzene jednoduchšie pridať sa.
Nie tým, že kamarátstvo zorganizuje.
Ale tým, že vytvorí dostatok otvorených príležitostí na stretnutie.
Niekedy mi pomôže jedno dieťa, nie celá skupina
Vstúpiť medzi päť rozbehnutých detí môže byť veľmi náročné.
Priblížiť sa k jednému dieťaťu môže byť jednoduchšie.
Učiteľka si môže všimnúť:
Kto má podobný záujem?
Kto prijíma druhých pokojne?
Pri kom sa toto dieťa zastavuje?
S kým sa už objavil pohľad, úsmev alebo krátka spoločná činnosť?
Nemusíme dieťaťu určiť:
"Toto bude tvoj kamarát."
Môžeme však vytvoriť podmienky, v ktorých sa ich spoločný záujem môže stretnúť.
Niekedy cesta do skupiny vedie najskôr cez jedného človeka.
Spoločná hra znamená aj ustúpiť zo svojho nápadu
Keď sa mi konečne podarí pridať, prichádza ďalšia výzva.
Hra už nie je iba moja.
Ja chcem, aby dom bol nemocnica.
Ty chceš, aby bol obchod.
Ja chcem červené auto.
Ty ho chceš tiež.
Ja chcem byť vodič.
Ty tiež.
Spoločná hra preto nie je iba sociálnym úspechom:
"Mám kamarátov."
Je priestorom, kde sa učím:
čakať,
navrhovať,
počúvať,
nesúhlasiť,
vyjednávať,
meniť plán,
obhájiť svoj nápad,
prijať nápad druhého,
riešiť konflikt
a pokračovať vo vzťahu aj po ňom.
To všetko sa ešte len učím.
Konflikt neznamená, že spoločná hra nefunguje
"To je moje!"
"Nie!"
"Ja som tu bol prvý!"
"Ty nemôžeš!"
Spoločná hra prirodzene prináša konflikty.
Keď sa deti začnú hrať spolu, ich predstavy sa stretávajú.
A nie vždy sa zhodujú.
Cieľom preto nie je vytvoriť triedu, v ktorej sa deti nikdy nepohádajú.
Konflikt môže byť príležitosťou učiť sa:
Čo urobíme, keď obaja chceme niečo iné?
Učiteľka nemusí okamžite rozhodnúť, kto má pravdu.
Môže pomôcť spomaliť situáciu.
"Obaja chcete byť vodiči."
"Máme jeden volant a dva nápady. Čo s tým môžeme urobiť?"
Postupne môžu deti hľadať riešenia samy.
Jedného dňa už nebudem potrebovať, aby si ma uviedla do hry
Najskôr som stál pri tebe a sledoval ostatných.
Potom som sa hral vedľa nich.
Neskôr si mi pomohla.
"Chceš sa pridať?"
Požičala si mi slová.
Ukázala si mi možnosť.
Zostala si nablízku, keď môj prvý pokus nevyšiel.
A potom jedného dňa prídem ku kobercu.
Chvíľu sa pozriem.
Deti stavajú cestu.
Vezmem most.
Prídem bližšie.
A poviem:
"Tadiaľto môže ísť cesta."
Niekto posunie kocky.
Urobí mi miesto.
Sadnem si.
A hra pokračuje.
Tentoraz už nemusíš urobiť nič.
Možno sa na nás iba pozrieš z druhej strany triedy.
Pretože ďalší krok som už urobil sám.
Od "vedľa vás" k "s vami"
Najskôr som vás iba pozoroval.
Potom som sa odvážil priblížiť.
Hral som sa vedľa vás.
Všímal som si, čo robíte.
Napodobňoval som vás.
Občas sme sa na seba usmiali.
A teraz chcem viac.
Chcem, aby moje auto išlo po vašej ceste.
Aby moja kocka bola súčasťou vášho domu.
Aby môj nápad mohol stretnúť ten váš.
Ešte neviem vždy, ako na to.
Možno vám niekedy vezmem hračku.
Možno vstúpim do hry príliš prudko.
Možno sa urazím, keď poviete nie.
Možno budem ešte potrebovať učiteľku, aby mi pomohla nájsť slová.
Ale učím sa jednu veľkú vec:
Ako sa z "ja" a "ty" postupne stáva "my".
A jedného dňa už možno nebudem stáť vedľa a premýšľať:
Môžem sa pridať?
Pretože budem vedieť:
Ako k vám prísť.
Ako vám ukázať svoj nápad.
Ako počúvať ten váš.
A ako si spolu vytvoriť niečo, čo by nevzniklo, keby sa každý z nás hral iba sám.
Použitá literatúra a informačné zdroje:
PUTALLAZ, M. – GOTTMAN, J. M. 1981. Social Skills and Group Acceptance. In: ASHER, S. R. – GOTTMAN, J. M., eds. The Development of Children's Friendships. Cambridge : Cambridge University Press.
RUBIN, K. H. – BUKOWSKI, W. M. – PARKER, J. G. 2006. Peer Interactions, Relationships, and Groups. In: EISENBERG, N., ed. Handbook of Child Psychology. Vol. 3: Social, Emotional, and Personality Development. 6. vyd. Hoboken, NJ : John Wiley & Sons, s. 571–645. DOI 10.1002/9780470147658.chpsy0310.