♡ Mám tu svojich ľudí: Vzťahy ako znak postupného zakotvenia

Najskôr sú tu jednoducho nejaké deti.

A nejaké dospelé osoby.

Postupne však dostávajú mená.

Dieťa už vie, za ktorou učiteľkou môže prísť, keď potrebuje pomoc.

Vie, vedľa koho si rado sadne.

Koho hľadá pri hre.

Koho si všimne, keď ráno nepríde.

A jedného dňa sa pri vstupe do triedy opýta:

"Je dnes Adam?"

Je to nenápadná otázka.

Počas adaptácie však môže hovoriť o veľkej zmene:

Už tu nie som medzi cudzími. Mám tu svojich ľudí.

Prečo sú vzťahy také dôležité?

Dieťa sa neadaptuje iba na miestnosť, režim a pravidlá.

Adaptuje sa predovšetkým na ľudí.

Práve opakované skúsenosti s nimi mu pomáhajú zisťovať:

Kto mi pomôže?

Kto sa so mnou zahrá?

Ku komu môžem prísť?

Kto ma tu pozná?

Keď na tieto otázky postupne nachádza odpovede, materská škola prestáva byť iba známym priestorom.

Začína byť vzťahovým miestom.

Musí mať dieťa v škôlke kamaráta?

Nemusí.

Pocit príslušnosti neznamená, že dieťa musí mať najlepšieho kamaráta alebo sa hrať so všetkými.

Jedno dieťa si vytvorí blízky vzťah s konkrétnym rovesníkom.

Iné sa pohybuje medzi viacerými deťmi.

Ďalšie potrebuje viac času a zatiaľ mu stačí vedieť, že môže byť medzi ostatnými bez toho, aby sa cítilo ohrozené.

Patriť do skupiny neznamená mať rovnaký vzťah so všetkými.

Môže byť dôležité aj jedno dieťa?

Áno.

Jeden známy rovesník môže byť v novom prostredí veľkou istotou.

Dieťa ráno prichádza a hľadá:

"Kde je?"

Sadne si vedľa neho.

Nasleduje ho do hry.

Ukáže mu, čo prinieslo.

Takýto vzťah môže byť mostom k širšej skupine.

Nemusíme ho však hneď pomenovať ako "najlepšie kamarátstvo".

Detské vzťahy sa ešte vyvíjajú, menia a skúšajú.

A čo vzťah s učiteľkou?

Aj ten zostáva dôležitý.

Len sa jeho podoba postupne mení.

Na začiatku dieťa možno potrebuje:

"Buď stále pri mne."

Neskôr mu stačí:

"Viem, kde ťa nájdem."

Učiteľka už nemusí byť stredobodom jeho pozornosti.

To však neznamená, že vzťah stratil význam.

Práve naopak.

Bezpečný vzťah môže zostať v pozadí a umožniť dieťaťu obracať sa k ďalším ľuďom.

Ako spoznáme, že si dieťa vytvára svoje miesto medzi ľuďmi?

Začne používať mená.

Hľadá konkrétne deti.

Teší sa na spoločnú hru.

Ukazuje učiteľke svoje objavy.

Vyhľadá ju, keď potrebuje pomoc.

Všimne si, že niekto chýba.

Vie, ku komu sa môže pridať.

A postupne vznikajú malé každodenné väzby:

"Ja budem sedieť pri tebe."

"Poď, postavíme garáž."

"Toto ukážeme pani učiteľke."

Vzťahy už nie sú iba niečo, čo sa deje okolo dieťaťa.

Dieťa sa stáva ich aktívnou súčasťou.

Má učiteľka pomáhať vytvárať kamarátstva?

Môže vytvárať príležitosti na vznik vzťahov.

Nemôže ich prikázať.

Namiesto:

"Choď sa hrať s Miškom."

môže pomôcť vytvoriť most:

"Miško stavia cestu. Vidím, že máš auto. Možno by sa tam hodilo."

Učiteľka môže deti prepájať, pomáhať im vstúpiť do hry a pomenovať sociálnu situáciu.

Samotný vzťah však musí vzniknúť medzi nimi.

Vzťah nemôžeme prikázať. Môžeme mu vytvoriť podmienky.

Čo ak dieťa niekedy chce byť samo?

Aj dieťa, ktoré sa cíti súčasťou skupiny, nemusí byť neustále medzi ostatnými.

Môže sa hrať samo.

Pozorovať.

Oddychovať.

Vyhľadať pokojnejší kút.

Potreba samoty automaticky neznamená osamelosť.

Dôležité je, či má dieťa možnosť vstupovať do vzťahov, keď o ne stojí, a či v skupine existujú ľudia, ku ktorým sa môže obrátiť.

Patriť neznamená byť stále v strede.

Čo sa teda počas adaptácie mení?

Na začiatku môže dieťa vstupovať do triedy plnej cudzích ľudí.

Postupne sa z nich stávajú:

moja učiteľka,

deti, ktoré poznám,

kamarát, ktorého hľadám,

ľudia, ktorí poznajú mňa.

A to je dôležitý znak zakotvenia.

Dieťa už nepozná iba miestnosť a denný rytmus.

Začína mať skúsenosť:

Keď sem prídem, niekto ma pozná.

Niekto si všimne, že som prišiel.

Mám za kým ísť.

Mám tu svojich ľudí.

A práve vtedy sa z cudzieho prostredia postupne stáva miesto, ku ktorému môže dieťa povedať: Aj sem patrím.