Možno si to všímate aj doma – vaše dieťa si vezme stavebnicu, autíčka alebo bábiky… a automaticky si sadne na zem. Koberec sa stáva jeho "pracoviskom", herňou aj svetom fantázie. A možno vás napadne otázka: Prečo si nesadne za stôl? Nemalo by si už zvykať? Dobrá správa je: je to úplne prirodzené a vývinovo správne.
Mnoho rodičov sa pýta, prečo sa dnes tak veľa hovorí o pohybe, keď ide o písanie, kreslenie či učenie. Prečo sa odborníci vracajú k lezeniu, padaniu a "obyčajnej" hre, keď cieľom je, aby dieťa vedelo držať ceruzku a písať písmená. Odpoveď je jednoduchá a zároveň prekvapivá: písanie nezačína v ruke, ale v tele.
Život dnešných detí je plný hluku. Niekedy doslovného – zvukov mesta, škôlky, televízie či hračiek. Inokedy ide o hluk menej viditeľný, no o to náročnejší: množstvo aktivít, úloh, krúžkov, obrazoviek a neustálych podnetov. Mnohí rodičia majú úprimnú snahu dať deťom čo najviac možností na rozvoj. Popri tom však často prehliadame jeden nenápadný,...
Poznáte to. Voláte dieťa na večeru, kúpanie alebo odchod z ihriska. Raz. Dvakrát. Tretíkrát. A ono nič. Akoby ste boli neviditeľní… alebo ignorovaní. Mnoho rodičov má v tej chvíli pocit, že dieťa neposlúcha, skúša hranice alebo je vzdorovité. V skutočnosti sa však deje niečo veľmi dôležité a fascinujúce.
Zastavia sa pri mláke, ktorú my obídeme. Rozprávajú sa s plyšákom, akoby bol živý. V obyčajnom kamienku vidia poklad. Dospelý svet je rýchly, praktický a účelový. Detský svet je pomalší, farebnejší a plný významov. A práve v tom je jeho sila.
Obrazovky sú súčasťou sveta dnešných detí. Tablet, mobil či televízor ich priťahujú prirodzene – nie preto, že by boli pohodlné, ale preto, že ich mozog je nastavený vyhľadávať pohyb, farby, zvuk a nové podnety. Pre dieťa do 6 rokov je obrazovka silný stimul, ktorý rýchlo upúta pozornosť a dáva pocit, že "niečo sa deje".