Prečo dieťa potrebuje bezpečný priestor pre „hlúpe otázky“?
"Prečo má mesiac dierky?", "Kam ide myšlienka, keď na ňu zabudnem?", "Prečo nemôžem byť zajtra dinosaurus?", "Keď je vajce uvarené, vie sa ešte rozhodnúť, či chce byť kuriatkom?" Dospelému môžu tieto otázky znieť úsmevne, nelogicky alebo "od veci". Pre dieťa sú však vážnym pokusom porozumieť svetu. Otázky sú jedným z najdôležitejších nástrojov rozvoja myslenia – a práve preto potrebujú bezpečné prostredie, v ktorom môžu zaznieť bez posmechu, hodnotenia či rýchleho umlčania.
Otázky nie sú prejavom nevedomosti, ale myslenia
Keď sa dieťa pýta, neznamená to, že niečo nevie. Znamená to, že premýšľa. V predškolskom veku dieťa nemyslí abstraktne, ani logicky ako dospelý – myslí obrazmi, skúsenosťami, fantáziou a emóciami. Preto sú jeho otázky často zvláštne, nelogické alebo prekvapivé. Z výskumov vývinovej psychológie vieme, že deti, ktoré majú možnosť klásť otázky bez strachu z odmietnutia, si rozvíjajú hlbšie porozumenie, tvorivé myslenie, schopnosť uvažovať o súvislostiach a vnútornú motiváciu učiť sa.
Čo sa stane, keď otázky nie sú vítané
Ak dieťa opakovane zažíva, že jeho otázky sú zosmiešňované ("to je hlúposť"), ignorované ("teraz nemám čas") alebo rýchlo uzatvorené ("lebo tak je"),´postupne sa prestáva pýtať. Nie preto, že by prestalo myslieť, ale preto, že si vytvorí presvedčenie, že jeho myslenie nie je dôležité alebo správne. Ticho dieťaťa často neznamená porozumenie – ale rezignáciu.
Ako vyzerá bezpečné prostredie pre otázky
Bezpečné prostredie neznamená, že musíme poznať odpoveď na každú otázku. Znamená to, že:
-
otázka je prijatá s rešpektom,
-
dieťa nie je hodnotené,
-
odpoveď nemusí byť "správna",
-
proces premýšľania je dôležitejší než výsledok.
Bezpečná reakcia dospelého môže znieť:
-
"To je zaujímavá otázka."
-
"Ako si na to prišiel?"
-
"Poďme o tom spolu rozmýšľať."
-
"Neviem, ale môžeme to skúsiť zistiť."
Takéto odpovede posilňujú v dieťati pocit: môžem premýšľať nahlas. Dospelý nemusí byť zdrojom všetkých odpovedí. Oveľa dôležitejšie je byť sprievodcom myslenia. To znamená klásť doplňujúce otázky, nechať dieťa vysvetľovať, dovoliť mu mýliť sa a ukázať, že aj dospelý môže niečo nevedieť. Keď dieťa vidí, že dospelý sa nebojí povedať "neviem", učí sa, že nevedieť je začiatok učenia, nie zlyhanie.
Otázky ako základ učenia sa
Moderná pedagogika zdôrazňuje, že učenie sa v ranom veku nevychádza z odpovedí, ale z otázok. Otázka otvára myslenie, zatiaľ čo hotová odpoveď ho často uzatvára. Otázka "ako si na to prišiel?" má pre vývin myslenia väčšiu hodnotu než "to je správne". Keď vytvárame prostredie, v ktorom sa dieťa môže pýtať bez strachu, dávame mu viac než vedomosti. Dávame mu dôveru vo vlastné myslenie. A práve táto dôvera je jedným z najpevnejších základov celoživotného učenia.