Prečo deti vidia svet inak ako my a prečo je to dar?

Zastavia sa pri mláke, ktorú my obídeme. Rozprávajú sa s plyšákom, akoby bol živý. V obyčajnom kamienku vidia poklad. Dospelý svet je rýchly, praktický a účelový. Detský svet je pomalší, farebnejší a plný významov. A práve v tom je jeho sila.

Deti sa pozerajú, my už len vidíme

Mozog dieťaťa ešte nefiltruje realitu tak prísne ako mozog dospelého. My podvedome triedime: "toto nie je dôležité", "toto poznám", "toto preskočím". Dieťa vníma všetko – detaily, pohyb, zvuky, zmeny. Preto dokáže byť úplne pohltené niečím, čo my prehliadneme. Nie preto, že by bolo pomalšie. Ale preto, že je otvorenejšie.

Fantázia nie je únik, ale nástroj učenia

Pre deti fantázia nie je "vymýšľanie si". Je to spôsob, ako spracúvajú zážitky, rozumejú emóciám, skúšajú si rôzne role a učia sa riešiť situácie. Keď dieťa hovorí s neviditeľným kamarátom alebo premieňa stoličku na loď, jeho mozog sa učí myslieť, plánovať, cítiť aj chápať druhých. Fantázia je tréning myslenia, nie rozptyľovanie od reality.

Deti cítia skôr, než hodnotia

Dospelí často reagujú rozumom. Deti reagujú pocitom. Najprv cítia – až potom premýšľajú. Preto silno prežívajú radosť, smútok aj strach. Nie sú dramatické. Sú úprimné. Ich vnímanie sveta je menej o výkone a viac o vzťahoch. A práve to je niečo, čo v dospelosti často strácame.

Prečo je to dar – aj pre nás

Keď sa na svet pozrieme očami dieťaťa spomalíme, začneme si viac všímať, menej hodnotíme a viac prijímame, učíme sa byť prítomní. Deti nás neučia fakty. Učia nás ako sa pozerať. Nie s cieľom, ale so zvedavosťou. Nemusíme deti učiť vidieť svet "správne". Skôr sa môžeme učiť nepokaziť ich pohľad príliš skoro - dať im priestor pýtať sa, nechať ich fantazírovať, neponáhľať sa s opravovaním, byť s nimi, nie nad nimi. Pretože detský pohľad na svet nie je naivný. Je celistvý.

Deti nevidia viac než my. Ale vidia inak. A ak sa na chvíľu pozeráme s nimi, svet je zrazu bohatší, tichší a zmysluplnejší.