Každý úsmev nie je určený pre verejnosť

Predstavme si dieťa, ktoré má dnes päť rokov. Bezstarostné, veselé, s iskrou v očiach. Netuší, že jeho fotka, ako stojí v kostýme lienky, s rozmazanou tvárou od farieb či v pyžame na karnevale, už dávno koluje na sociálnych sieťach. Že niekde pod naším príspevkom pribúdajú komentáre, lajky, srdiečka. Dieťa to dnes ešte nechápe. Ale raz vyrastie...

O desať rokov...

Dievča, ktoré sa hrávalo s bábikami, bude tínedžerka. Chlapec, ktorý s úsmevom staval z piesku, bude hľadať vlastnú identitu. A niekde medzi tým možno objaví, že internet o ňom vie viac, než by chcelo. Že jeho detstvo je uložené v cudzích telefónoch, v galériách, v komentároch ľudí, ktorých nikdy nestretlo. Bude sa pýtať: "Prečo ste to zdieľali?", "Prečo ste mi nevysvetlili, že to tam zostane navždy?"

Deti dnes nevedia rozhodnúť, ale raz budú cítiť

Každé dieťa má právo na súkromie – aj keď ho ešte nevie pomenovať. Naše zdieľanie s najlepším úmyslom môže byť pre neho neskôr zdrojom rozpakov, hanby, či dokonca bolesti. To, čo nám dnes pripadá ako milá spomienka, môže byť pre dospievajúce dieťa neželaným obrazom minulosti, ktorý si nemôže vymazať. Nie preto, že by nás nemalo rado, ale preto, že už chce patriť samo sebe.

Dieťa, ktoré dnes mlčí, raz bude dospelé

A dospelý človek, ktorý sa učí stáť si za sebou, možno nebude chcieť, aby jeho detstvo bolo verejným príbehom. Nie všetko, čo je krásne, musí byť viditeľné. Nie všetko, čo je úprimné, musí byť zdieľané. Fotografia, ktorú necháme v rodinnom albume, má niekedy väčšiu hodnotu než tá, ktorú zverejníme. Pretože zostáva tam, kde patrí – v bezpečí, medzi tými, ktorí ju skutočne prežili.

Zastavme sa skôr, než stlačíme "Zdieľať". Spýtajme sa sami seba: Ako sa na túto fotku pozrie moje dieťa o desať rokov? Chcela by som, aby bola stále na internete, keď pôjde na strednú školu, keď pôjde na pohovor, keď bude dospelé?

Každý detský úsmev je dar. Nie každý však potrebuje publikum. Niektoré patria len nám – a práve preto sú tie najvzácnejšie!