Dávno, pradávno bola jeseň časom malilinkých lietajúcich víl. Boli to nežné stvorenia. Ich telíčka, krídelká, ba aj sukničky boli priehľadné ako voda a ľahučké sťaby bublinky peny. Zjavili sa vždy nečakane a dali sa vidieť len veľmi zriedka. Aj to na kratučký okamih, keď sa ich vlasy zaligotali v lúčoch slnka. Boli také drobunké, že dokázali lietať medzi dažďovými kvapkami. Krídelká im aj v lejaku ostali celkom suché. Mohli sa tak vznášať vzduchom v každom počasí. 

Víly pomáhali jeseni tvoriť hudbu. Šepot listov, klopkanie dažďa, ševelenie vetra sprevádzali trepotaním svojich jemnučkých priesvitných krídel. Vtedy bývala jeseň rovnako farebná ako dnes. No, vlastne len skoro rovnako! Jeseň bola v tom čase farebná a bodkovaná. V jej farbách beleli sa ako bodky hríbiky v lese. Boli všetky do jedného biele. Bolo ich vidieť všade už zďaleka. Ich biele klobúčiky trčali zo zeme spomedzi opadaných listov. Biele hlávky sa vynímali v zelenom machu medzi skalami. Biele hubky vykúkali z trávy. Nedali sa prehliadnuť!

Krajinou sa niesol veselý šum a v ňom šantili víly. Ich zvonivý smiech sa rozliehal po okolí. - Chyť ma, Ela! - kričala malá víla na svoju rovnako malú sestru. - Mám ťa! - tešila sa Ela. Dostihla Olu a jemne ju ťapla po pleci. - Už letím! - ozvala sa vo vetre Ola. - Si to! - drgla zboku malinkú Alu, až sa tak zaknísala. - Ja nehrám! - zastavila zrazu Ala. - Prečo? - nechápali víly. - To je nuda! Radšej by som robila niečo iné, - vymýšľala. - Čo iné sa tu dá robiť? - Maľovať!-, mala Ala skvelý nápad.- Maľovať? - začudovali sa víly. – Veď je tu už všetko farebné! - Všetko nie! - žmurkla malilinká Ala. – Pozrite sa na hríby. - Mala pravdu, všetky boli biele. 

Vílam sa to celkom zapáčilo. - Tak dobre! Ale kde vezmeme farby? - No veď, opýtame sa predsa jesene. Ona je maliarka, veď má všetko vždy krásne farebné, - vymyslela Ela. - Ale kde tu jeseň nájdeme? - Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, - zašumela jeseň. - Poďme si pre ne! - potešili sa víly. - Ja nejdem, radšej vás tu počkám, - zdráhala sa malá Ala. - Ty si dnes samé nehrám, nejdem, nechcem, ... - napomínali Alu sestry. - Tak si tu ostaň! Budeme sa ponáhľať a keď sa vrátime, budeme spolu maľovať, - sestričky víly odleteli.

Nechcelo sa veru Ale vôbec čakať, veď videla farby v domčeku uprostred lesa. Nepovedala o nich nikomu. Ona maľovanie vymyslela, bude aj maľovať ako prvá. Zaletela, farbičky si vypýtala a veselo maľovala. - Tento hríbik bude tigrovaný! - vymýšľala. – Tento zasa žltý ako slama. - Tento klobúk bude červený a bodkovaný! - tešila sa Ala. Poletovala z hríbika na hríbik a zdobila biele hlávky.

Sestričky sa vrátili z veľkej diaľky, priniesli farbičky rovno od jesene. Obzerajú sa dookola. - Odkiaľ si vzala farby, Ala? - Našla som... - zaklamala víla. A na najbližší hríbik vyliala zvyšnú zelenú. Stekala mu dole po klobúku a kvapkala rovno na zem. - Tak! Ja som už skončila! - oprášila si Ala ruky. - Teraz ste na rade vy! Poletovali víly sem a tam, miešali z farieb odtiene. Hríbiky skoro všetky zafarbili. Na niektoré už farba neostala. Aj tak tešili sa z tohto maľovania: - Bola to skvelá zábava! - Umyli si ruky v kvapke rosy a vyprali farebné machuľky na šatách. Kým ich sušili vo vetríku, tešili sa z farebných hríbov. 

- Tak už nám prezraď, Ala, kde si tie farby vzala?! Veď sú krajšie, než farby jesene. Aha, ako tie tvoje hríby žiaria! - Dala mi ich jedna... baba, - povedala Ala potichu, skoro tak, že to sestry ani nepočuli. - Baba? - čudujú sa. - A kde sa tu v lese vzala? - No, ona sa tu nevzala. Ja som bola som u nej doma. Býva tu neďaleko. - Tam na rúbanisku v najhustejšom lese? – spozorneli víly. - Áno. Vy ju poznáte? Prečo sa zrazu na mňa tak hneváte? Veď som nič zlé nespravila! Babka povedala, že jej už farby netreba. Čarovný odvar, že už nevarí... ,- vtedy to Ala zistila, čo hríbikom spravila. 

Tá baba bola zlá ježibaba, ktorú tu v lese všetci poznali. Jej domu sa z diaľky vyhýbali. Nikto k nej nikdy nechodil. Vedela čarovať, vyriekala zaklínadlá, po nociach pri mesiaci varila otrávený elixír. Vo svojich farbách, ktoré do neho prilievala, skrývala samé zlo a temnotu. Farbami tejto zlej bosorky zmaľovala Ala hríby. 

- Víly, sestričky, čo teraz? Veď tie hríbiky budú čarovné! – lamentovala. - Keby len čarovné! Tie hríby budú všetky ako striga zlé! - Preľakli sa víly a mali veľkú pravdu. Tu priletela muška, sadla rovno na zelený hríb. Na ten posledný, na ktorom bolo najviac farby. Pozerali víly vystrašené, čo sa stane. Len čo sa muška posadila, začala si šúchať nôžky, ktoré ju pálili ako v ohni. Naraz len zjavila sa veľká bublina a mušku celučičkú celú v sebe ukryla. Bublina urobila: - Puk! A zmizla. A spolu s bublinou vyparila sa aj muška.

- Čo som to len spravila? – nariekala malá Ala. Rozleteli sa preľaknuté víly na všetky strany, zachrániť, čo sa ešte dalo. Z hríbikov chceli zmyť otrávené farby. No len čo sa k nim priblížili, pocítili sálavé teplo. Nemohli nič urobiť, veď boli slabé a drobulinké. Otrávené huby v lese zostali.

Jeseň sa skončila a víly? Ako sa na jej začiatku znenazdania objavili, na jej konci nebadane zmizli. Nebojte sa, nič sa im nestalo! Boli opatrné. Nechodili blízko k jedovatým hríbom. Predtým, ako odleteli, všetky ich riadne označili. Na farebné listy stromov napísali veľkými písmenami – OTRAVKA MÚCH, POZOR! Listy z výšky zhodili na každý otrávený hríb. Tak ich všetky ukryli pred svetom.

Tam, kde rastie jedovatý hríb, dnes už značku víl nenájdete. Dávno ju odvial vietor. Zatvorte na chvíľu oči a dobre počúvajte! Či hríbiky zbierať, alebo nie, vám možno poradia jesenné víly trepotaním svojich malinkých krídel. A ak by ste ich náhodou nepočuli, pozrite sa radšej do múdrych kníh! Všetky, ktoré zmaľovala Ala, majú dodnes meno, ktoré im dali jesenné víly. Volajú sa muchotrávky. 

Muchotrávky a riziká  

Muchotrávka zelená patrí medzi najjedovatejšie huby v našich lesoch. Muchotrávka slamovožltá sa niekedy považovala za neškodnú, dnes sa radí medzi nejedlé alebo mierne jedovaté druhy a predstavuje riziko najmä preto, že sa môže mýliť s veľmi nebezpečnými muchotrávkami. Muchotrávka tigrovaná a muchotrávka červená môžu spôsobovať halucinácie, otravu centrálneho nervového systému, kŕče, zmeny vedomia a v ojedinelých prípadoch vážne komplikácie. 

Moderný výskum skúma možné protilátky a nové terapeutické možnosti, výsledky sú sľubné, ale v praxi zatiaľ platí: prevencia (nejedzte neskúsené huby) a rýchla lekárska intervencia sú kľúčové. Vždy, keď identifikujete hubu len s neistotou, neupravujte a nekonzumujte ju. Mnohé jedlé druhy majú "dvojníkov", ktorí môžu byť jedovatí. Pri zbere húb platí zásada: bez istoty — nechaj v lese.

Prečo si mucha šúcha nohy?

Muchy si šúchajú nohy o seba hlavne z hygienických dôvodov – je to ich spôsob, ako si čistia senzorické orgány, ktoré potrebujú na prežitie. Na nohách majú tisíce mikroskopických chĺpkov a senzorov, ktoré slúžia na:

• Čuch – áno, muchy "cítia" vône aj nohami.

• Hmat a chuť – na končekoch nôh majú receptory, ktorými zisťujú, či je niečo jedlé.

• Vnímanie prúdenia vzduchu a rovnováhy.

Tieto receptory sa však pri chôdzi, lietaní či sedení na rôznych povrchoch zanášajú prachom a nečistotami, čo oslabuje ich funkciu. Preto si mucha mechanicky čistí nohy o seba, aby si obnovila citlivosť a mohla presne vnímať svet a prežiť.

Často si čistí aj:

• tykadlá (antény) – šúchaním cez predné nohy,

• krídla a oči – podobným spôsobom.

Je to teda dôležitá súčasť ich údržby tela, podobne ako keď si cicavce čistia srsť alebo vtáky perie.

Naháňačka na 6 spôsobov

Klasická naháňačka (základná verzia)

Ako sa hrá: Jedno dieťa je určené ako naháňač (môže sa vybrať dobrovoľne alebo pomocou riekanky). Jeho úlohou je prenasledovať ostatných hráčov a dotykom ich "chytiť". Kto je chytený, stáva sa novým naháňačom. Hra môže pokračovať donekonečna alebo na čas.

Tip: Ak sú deti malé, dohodnite sa, že sa ráta len jemný dotyk, aby nedošlo k strkaniu.

Reťazová naháňačka (spolupráca a zábava)

Ako sa hrá: Jeden hráč začne ako naháňač. Keď niekoho chytí, nechytaný hráč sa k nemu pripojí – chytia sa za ruku a spoločne naháňajú ďalších. Každý novochytený sa pridáva do "reťaze".

Cieľ hry: Cieľom je vytvoriť čo najdlhšiu "hadovitú reťaz". Posledný nechytaný vyhráva.

Prečo je super: Deti sa učia spolupracovať – čím väčšia reťaz, tým ťažšie sa pohybujú a musia spolu komunikovať.

Ježibaba a víly (bežecký štart a reflexy)

Ako sa hrá: Na jednej strane ihriska stoja "víly", v strede "ježibaba". Ježibaba zakričí: "Leťte!" a víly sa snažia preletieť na druhú stranu bez dotyku. Každá chytená víla sa stáva ďalšou ježibabou.

Cieľ hry: Byť posledná víla, ktorá nebola chytená.

Mrazivá naháňačka (pomoc a tímovosť)

Ako sa hrá: Naháňač sa dotkne hráča → ten "zamrzne" v pozícii so široko roztiahnutými rukami alebo nohami. Ostatní môžu zamrznutého hráča "roztopiť" tak, že prebehnú popod jeho ruky (alebo sa ho dotknú).

Cieľ hry: Naháňač sa snaží zamraziť všetkých skôr, než ich ostatní stihnú oslobodiť.

Variácia: Viacerí naháňači naraz pri väčšej skupine.

Naháňačka v dvojiciach (spolupráca)

Ako sa hrá: Deti sa rozdelia do dvojíc a držia sa za ruky. Jedna dvojica je naháňačská – ale chytať môžu len  jedného z dvojice protivníkov. Ak niekoho chytia, mení si úlohu s chytenou dvojicou (tí sa stávajú naháňačmi). Tým, že sú deti spojené, musia sa spolu koordinovane pohybovať, čo spôsobuje veľa smiechu a zábavných situácií.

Tip: Môžete určiť povinný pohyb – napr. dvojice sa môžu pohybovať len bokom alebo hopsaním.

Farby na úteku

Ako sa hrá: Vedúci (alebo naháňač) zakričí farbu – napríklad "červená!". Všetky deti sa musia čo najrýchlejšie dotknúť niečoho červeného, či už na oblečení, predmete alebo v priestore. Ak niekto nič nestihne nájsť, stáva sa naháňačom alebo je označený ako "chytený".

Tip: Dá sa hrať aj s určenými bezpečnými bodmi – napr. farebné kruhy na zemi, kužele alebo vankúše.

Pokračuj v dobrodružstve!

• "Bingo farby" - hra na rozlišovanie farieb, sústredenie a trpezlivosť: Každé dieťa dostane hraciu kartu s farbami. Učiteľ / hráč v pozícii "volajúceho" ťahá farbu alebo ju povie nahlas. Deti hľadajú danú farbu na svojej karte. Ak ju nájdu → zakryjú krycou kartou, ak nemajú → čakajú. Kto ako prvý zakryje celý riadok / všetky políčka, zakričí "BINGO!".

• Hra "Nájdi správny tieň" - pozornosť, vizuálne vnímanie, pamäť: Karty sa rozložia na stôl obrázkami nadol alebo obrázkami nahor – podľa veku a schopností dieťaťa. Jednoduchšia verzia: kartičky obrátené nahor. Úlohou dieťaťa je nájsť správnu dvojicu – obrázok hríbika a jeho tieň. Keď ju nájde, môže si ju odložiť bokom. Pokračuje sa, kým sa nenájdu všetky páry.

• "Čarovný elixír" - miešanie farieb: Dieťa si do dvoch kelímkov nakvapká základné farby podľa obrázka (napr. modrá + žltá) pomocou štetca alebo pipety. Premieša ich. Pozoruje, aká nová farba vznikla a priradí ju k výsledku v návode. Vzniknutou farbou vyplní banku na pracovnom hárku.

• "Pomôž víle lietať"- grafomotorika, koordinácia oko - ruka: Dieťa má za úlohu obkresľovať kruhy, aby vytvorilo vzdušné víry, ktoré víle pomôžu lietať. Pri obťahovaní každého kruhu opakuje rytmicky krátku rečňovanku, čím spája reč a pohyb ruky. Pri druhej variácii ráta nahlas od 1 do 10, pričom každý počet zodpovedá jednému otočeniu po obvode kruhu. Tým trénuje plynulé línie a tempo pohybu ruky.