Tam, kde slnko málo svieti, bolo jedno čudné miesto. Slnečný lúč sa sem predral len veľmi zriedka. Všade, kam oko dovidelo, vládlo prítmie. Ucho tu počulo iba ticho. V tomto tichu žil pavúčik. V noci súkal nite a viazal svoje pavučiny, cez deň sa rád hojdal. Alebo to bolo naopak? Ťažko povedať! Deň aj noc tu mali rovnako tmavú farbu. – Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad! Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad! - šepkal si pavúčik. V tichu sa jeho šepot niesol ako pieseň. Vetrík mu pri hojdaní strapatil hlavu a do rytmu mu občas zapískal rovno do ucha.

To, že prišla jeseň, vedel pavúčik celkom presne. Nemal síce kalendár, no hmla mu takmer každé ráno zanechala malý pozdrav, vždy keď prechádzala okolo. Vyzdobila mu siete drobnučkými perlami vody. Vyzeralo to, akoby na pavúčie šnúrky navliekla perlové koráliky. To bola nádhera! Toto obdobie mal zo všetkých období roka najradšej. - Jupíííí! - tešil sa pavúčik z toľkej krásy. Kvapky rosy zdobili mu celú pavučinu. Keď sa k nim priblížil, videl sa vo všetkých z nich ako v zrkadlách. V každej guľôčke bola jeho malá chlpatá tvár. Len čo zaklipkal očami, zaklipkali aj ostatné očká. Uškrnul sa, aj úsmevy v zrkadielkach sa uškrnuli. Nahnevane stiahol obočie, tu zazreli zlostne všetky pohľady. Poobzeral sa, či sa z tmy predsa len niekto nedíva a šibalsky vyplazil jazyk. Zo všetkých malých zrkadiel vyplazili sa k nemu dlhé pavúčie jazyky. Rýchlo si rukou zakryl ústa a trošku sa od hanby začervenal. V tej chvíli sa začervenali aj všetky líčka navôkol. Takto si žil pavúk vo svojom zrkadlovom kráľovstve.

- Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad! - hojdal sa jedného dňa medzi svojim perlami. Doširoka sa usmieval a odrazy v zrkadlách sa usmievali spolu s ním. Odrazu sa zem začala triasť. Zrkadielka sa odtrhli, popadli na zem a rozbili sa na márne kúsky. Hojdačka sa rozkývala z jednej strany na druhú, len - len, že z nej pavúčik nespadol tiež. Taký hluk ešte nikdy nepočul! Už sa to blíži, približuje, už je to skoro pri ňom! Rukami si zakryl uši. Na celom tele pocítil naraz zimomriavky, aj cudzí teplý dych a v tom... Uvidel to najkrajšie stvorenie na svete! Veľké modré oči pozerali uprene priamo na neho. Dlhé mihalnice stáčali sa hore ako roleta. Na nose svietili malé pehavé bodky. Do čela padali prstienky vlasov. Tvár lemovali po bokoch dva husté vrkoče, na konci previazané mašľou. Srdiečkové pery mali farbu malín. A líčka sa červenali, akoby priam teraz uvideli pavúčikov vyplazený jazyk. Úsmev odhalil biele perličkové zúbky. Stálo pred ním dievča. - Aha, decká, pavúčik! Aký je milý! - povedalo tichým hlasom, akoby ho nechcelo vyľakať ešte viac. - Emily, poď už! Čoskoro bude večer! Musíme sa vrátiť! - volali na ňu deti. - Aká škoda! Maj sa tu dobre, pavúčik! - rozlúčila sa Emily a odbehla preč. Všetko sa to zbehlo príliš rýchlo. Pavúčikovi sa zdalo, že sa zastavil čas! Nestihol ani otvoriť ústa. Nestihol sa ani predstaviť a nestihol ani povedať, že na kríku ostala visieť stratená bodkovaná stuha. Celú noc potom sedel nehybne na hojdačke. Pred očami videl obraz Emily. Počul jej hlas, vravu a smiech ostatných detí. Určite to boli jej kamaráti! Nečakane sa cítil taký opustený. Pozrel sa na biele bodky červenej mašličky a po líci sa mu skotúľala slza.

Ráno mal perličky ako obvykle na svojom mieste. O ich opravu sa postarala hmla. No niečo bolo zrazu inak. Pavúčik sa tomu vôbec nepotešil! Smutne zdvihol hlavu a zadíval sa smerom, ktorým odišli deti. - Musím niečo vymyslieť! - rozhodol sa. Posadil sa na hojdačku a pomaly sa začal hojdať. - Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad! - hojdačka sa začala kolísať čoraz rýchlejšie a vyššie. - Dopredu – dozadu, vpred a vzad, mám deti rád! - A ešte rýchlejšie a ešte vyššie: - Dopredu – dozadu, vpred a vzad, chýba mi kamarát! – Už to mám!!! - vykríkol pavúčik, lebo akurát dostal skvelý nápad! Šikovne sa postavil na hojdačku. Ohol nohy v kolenách a začal svoje telo nakláňať dopredu a dozadu spolu s hojdačkou: - Dopredu – dozadu, vpred! Leť, hojdačka, leť! - Hojdačka už tú rýchlosť nevydržala a celá sa odtrhla! Vetrík zafúkal a pavúk spolu s hojdačkou letel! Letel a letel...! Preletel cez hustú hmlu a opustil to večne tmavé miesto. Čoraz viac sa mu vzďaľovalo z dohľadu, už bolo v diaľke len maličkou bodkou. Všade navôkol zrazu svet žiaril farbami a vzduch ohrievalo slnko. Srdce mu hlasne bilo, jeho oči chvíľu žmurkali nad toľkou krásou a nad toľkým svetlom.

Vietor ho zavial rovno do parku, kde sa na ihrisku hralo kopec detí. - Deti! Ahoj, deti! - kričal pavúčik od radosti. Najradšej by im bol zamával všetkými rukami aj nohami. Musel sa však pevne držať, aby nespadol. S nadšením potiahol šnúrku k zemi a pristál na sedmokráske učupenej uprostred vykosenej lúky. – Dokázal som to! Ja som to dokázal! - zašepkal si sám pre seba, rukou si utrel pot z čela. Vedel, že tu je doma, kde už nikdy nebude sám. Viete, čo urobí, ako prvé? Vyhliadne si skvelé miesto, odkiaľ uvidí doširoka na všetky strany. Tu utká svoju novú hojdačku. Chvíľu sa pohojdá, vyhreje sa na slniečku a poteší sa z nádherných farieb. Potom pôjde medzi decká, predstaviť sa svojim novým kamarátom. Kto vie?! Možno sa tam hrá práve Emily.

Keby ste ho chceli niekedy stretnúť, počkajte do jesene. Slnko z času na čas ohreje vzduch až tak, že to vonku vyzerá skôr ako leto. Do jesenného tepla zafúka jemný vánok. Vtedy sa obzrite poriadne okolo seba. Možno práve popri vás letí malý odvážny pavúčik, ktorý si hľadá svoj nový domov. Vznáša sa vzduchom na pavúčej niti, ktorá sa podobá na dlhý vlas z Emilynho vrkoča.

Babie leto

Babie leto je meteorologický jav, ktorý sa vyskytuje zvyčajne v septembri alebo októbri, keď po prvých ochladeniach nastane niekoľko dní stáleho, slnečného a teplejšieho počasia. Tento jav je spôsobený tlakovou výšou, ktorá prináša suchý vzduch, slabý vietor a jasnú oblohu. Typickým znakom babieho leta sú dlhé poletujúce pavučiny – jemné vlákna, ktoré vypúšťajú mladé pavúky. Pomocou týchto vlákien sa vznášajú vzduchom a presúvajú na nové miesta, kde si nájdu úkryt na prezimovanie. V tomto období je ich pohyb vzduchom pomerne bezpečný, pretože väčšina hmyzožravých vtákov už odtiahla do teplejších oblastí. Z meteorologického hľadiska ide o  prechodné obdobie medzi letom a plnou jeseňou, keď sa dni skracujú, ale slnko má ešte dostatok sily ohriať zem. Babie leto je tak nielen príjemným časom pre ľudí, ale aj významným obdobím v živote mnohých živočíchov, ktoré sa pripravujú na príchod zimy.

Pavúčie vlákna – prírodný zázrak s vlastnosťami hodvábu