Nech sa páči, zoznámte sa! Šialený a roztopašný, kamarátsky a neposedný - šarkan. Bol priviazaný o plot za domom. Poletoval si vzduchom a na všetko sa díval z výšky. Jeho najväčšou pýchou bol dlhý chvost zdobený farebnými mašličkami a najlepším priateľom vietor. Bol rovnakým nezbedníkom ako on. Robil rád malé šibalstvá – zhadzoval listy zo stromov, rozfukoval kopy práve nahrabaných listov, strapatil ľuďom vlasy, ťahal im čiapky z hláv a dul pod kabáty. Keď zdvihol do výšky šarkana, kreslili spolu papierovým chvostom oblúky, vlnovky, ba aj slučky, špirály a slimáčiky, v otočke dokonca ležaté osmičky. Lietali spolu opreteky. Tie však vždy vyhral vietor. Šarkana držala pri zemi šnúrka s pevne uviazaným uzlom o latu v plote.

- Prosím ťa, vetrík! Mohol by si mi pomôcť odviazať uzlík? Ukázal by som ti, ako viem vyhrávať! – prosil šarkan svojho kamaráta. Potešil sa vietor tejto milej výzve. Ukáže veru šarkanovi, kto je tu lepší v lietaní! Ťahal ho za šnúrku, mykal uzlíkom, fúkal doň zo všetkých síl. Šarkan sa točil, dvíhal, padal k zemi. Keď sa vietor nadul z posledných síl a zafúkal veľkou silou, už – už sa zdalo, že sa mu to podarí. Šnúrka sa celá napnutá triasla, no uzlík zatiahol sa ešte viac. Metal sa šarkan na všetky strany. A tu – buch! Konár stromu vrazil mu rovno jednu pod oko. V šarkanovi ostala malá diera. - Nevadí! – zakričal hneď za vetríkom, - nie je to nič vážne! Veď som celý z papiera. Možno sa ti to nabudúce podarí.

- Pekne ťa prosím, mačka Mica! – prosíkal šarkan ďalej o pomoc. - Mohla by si mi rozviazať uzlík, ktorý ma drží pri zemi? Pazúriky máš poriadne ostré. Tebe sa to iste podarí! – Vyskočila mačka šikovne na drevený plot. Robila s uzlíkom, čo sa len dalo. Po chvíli sa jej však omnoho viac zapáčili farebné mašle na chvostíku a na uzlík celkom zabudla. Skákala medzi mašličkami, doťahovala ich labkami a z niektorých po jej pazúrikoch ostali už len dotrhané farebné framforce. - Dosť! Už dosť, Mica, prestaň! – bránil sa šarkan. Radšej tu ostanem priviazaný! – Mal jediné šťastie v tejto chvíli, že prechádzal okolo malý myšiak. Ten sa Mice zapáčil viac ako jeho chvost. - Musím sa rýchlo dostať preč! – chytal paniku farebný papierový krásavec.

Tu pribehla odkiaľsi jarabatá sliepka. Koniec šarkanovho chvosta zmýlila si s dážďovkou. Možno nevidela celkom dobre, alebo stratila okuliare. Zobákom ďobla. - Auuuu! Veď to bolí! Ideš, ty jedna! Heš, heš! Veď mi môj krásny chvost celý zješ! – Vrtel sa šarkan, chvostom krútil, no jeho tanec ešte viac sliepku ďobať nútil.

- Prosím ťa, postoj zajačik! Vedeli by tvoje zuby rozhryznúť aj uzlík? Ak mi nepomôžeš hneď, sliepka si z môjho chvosta spraví večeru! – prosíkal šarkan zajaca. Pozrel sa zajko na neho, pod okom diera, z mašličiek už len strapce a za chvostom mu pobehuje divná kura. Prišlo mu ho celkom ľúto. Veru tu z neho za chvíľu nič nezostane. Rozhodol sa pomôcť mu zo zajatia. Zaboril do uzlíka svoje dlhé zuby. Ťahal, trhal, naťahoval. Najprv sa nedialo vôbec nič. Uzlík šarkana na plote pevne držal. Zasekol znovu zajko zuby zubaté, tak veľmi sa snažil, že rovnováhu pri tom celkom stratil, prevrátil sa, urobil prudko kotúľ vzad. Hlavou vrazil rovno do plota! - Toto je teda robota! – zafrflal zajac, keď hviezdičky videl pred očami. Nebola to však márna snaha. - Ďakujem ti! Ďakujem, zajačik! – kričal slobodný šarkan z výšky. Povolil uzol zajkovým zubom.

- Tak, vietor, môžeme pretekať! Pripraviť sa, pozor, štart! – odštartoval šarkan preteky s vetrom. Chcel nasadiť najvyššiu rýchlosť, ale letel iba mierne. - Čo sa to so mnou deje? – nechápal šarkan. - Mohol som ho predbehnúť, veď fúka iba málo! – nevedel šarkan vôbec, čo sa stalo. Keď vietor zadul silnejšie, leteli zrazu obaja rýchlejšie. Šarkan hore a vietor dul dolu. - Mohol by si ma aspoň raz nechať vyhrať? – zaprosíkal šarkan trochu urazene. Vietor naraz nebol, akoby sa stratil. V bezvetrí šarkan len chvíľočku plachtil a potom padal strmhlav dole. Pod sebou videl veľké pole, na poli dom, pri ňom plot a vedľa plota behala ešte vždy jarabatá sliepka. - Vetrík, vetríček, kamarát, veď fúkaj! Nenechaj ma spadnúť dolu! Priviažu ma znovu k plotu! – prosil šarkan o ratu.

- Tak kto sa má v tebe vyznať?! Raz chceš vyhrať, potom nie. Keď fúkam silne, mám prestať, - hneval sa vietor na šarkana. Zadul tak zúrivo a búrlivo, že aj strom na poli sa ohýbal. Šarkan sa otočil niekoľkokrát ako vrtuľa a zazdalo sa mu, že sa začína papier na ňom trhať.

- Vietor, ja už nechcem vyhrať! Chcem len lietať spolu s tebou! – zvolal do prudkého vetra. Práve vtedy sa to stalo. Vietor ho jemne zdvihol a ako v náručí niesol nad krajinou. Chvost mu vial doďaleka, farebné strapce na ňom hravo trepotali. Šarkan pochopil, že preteky v lietaní nemôže nikdy vyhrať. Lietal iba vtedy, keď mu fúkaním pomáhal vetrík. Lietali potom spolu celú jeseň. Možno to budú skúšať aj v zime. Veď aj vtedy fúka vietor. Či nebude šarkanovi zima? Ak to vyskúšate, sami uvidíte. 

Vietor a jeho využitie pri púšťaní šarkanov 

Vzduch v atmosfére je neustále v pohybe. Pohyb vzduchu voči zemskému povrchu sa nazýva vietor. Vietor vzniká v dôsledku rozdielov atmosférického tlaku medzi rôznymi oblasťami Zeme. Vzduch sa presúva z oblastí s vyšším tlakom do oblastí s nižším tlakom, čím sa snaží vyrovnať tieto tlakové rozdiely. Rýchlosť vetra je úmerná tlakovej diferencii – čím väčší je rozdiel tlaku vzduchu, tým intenzívnejšie fúka. Aj keď sa na jeseň zvyšuje, nejde o ročné obdobie, kedy vietor u nás fúka najrýchlejšie. Z dlhodobých záznamov vyplýva, že v našich zemepisných šírkach sa najvyššie rýchlosti vetra zaznamenávajú zvyčajne počas zimného obdobia.

Prvé šarkany vymysleli Číňania pred viac ako 3 000 rokmi. Používali ich nielen ako hračky, ale aj ako symbolické prostriedky na odháňanie nešťastia a smoly. Tradične sa vyrábali z ľahkých materiálov, ako hodváb a bambus, aby umožnili stabilný a kontrolovaný let. Postupne sa rozšírili aj do Európy, kde sa šarkany stali obľúbenou hračkou a neskôr aj predmetom vedeckých pokusov s letom a aerodynamikou.

Prečo sa šarkany púšťajú práve na jeseň? Tento časový výber je podmienený kombináciou dostatočného vetra a priaznivých poveternostných podmienok – nízke teploty a zrážky v zime by mohli sťažiť manipuláciu so šarkanmi a znížiť bezpečnosť púšťania.