Ako sa veverička chystala na zimu

Tancovala veverička v rannej rose, až sa jej z toho krútila hlava. Huňatým chvostom stierala kvapky z machu. Po špičkách skackala a nad hlavou prepletala labky. Potom sa celá k stromu pritlačila, objala ho, líčko si oprela o jeho kôru a tichučko zašepkala: - Môj dubík! Takto to robila každé ráno. Dubík bol obrovský majestátny strom. Najväčší v dolnom lese. Bol veľmi – veľmi starý. V bútľavej diere jeho kmeňa bývala odjakživa veverička Bela. Dub bol jej domovom. A predtým domovom jej mamy, babky, prababky, aj praprababky a možno aj prapraprababky. 

Belka bola veľká športovkyňa. Vynikala v skoku, v behu, v lezení, no zo všetkého najradšej mala tanec. Na koberci machu pod mohutným stromom mala svoj tanečný parket. Večer, keď ho osvietil mesiac pomedzi listy, stála tu Bela ako v žiare reflektorov. Zvieratká si posadali na kamene a s údivom sa prizerali jej tanečnému umeniu. Začala pomaly a zľahučka, špičky prepínala, chvostík aj chrbátik ohýbala ako baletka. Potom na rýchlosti pridala, skákala, akoby sa vznášala vzduchom. Robila otočky, saltá aj tanečné skoky. Chvostík sa za ňou niesol ako ryšavý závoj. Keď dokončila svoj tanec, hlboko sa poklonila. Zvieratká nadšene tlieskali a až do rána všetci tancovali v mesačnom svite.

Na jednom večernom vystúpení, zjavil sa tu cudzí hosť. Belka nemohla z neho spustiť oči. Keď sa začala na špičke točiť, podlomili sa jej kolená a ... . Priskočil fešák v ryšavom kožúšku, chytil ju pevne za jej úzky driek. - Smiem prosiť?! - požiadal Belu slušne o tanec. Obdarovala ho úsmevom a tancom, ktorý v lese nemal páru. – Dovoľ mi predstaviť sa, krásna tanečnica. Som Riško z horného lesa. Tiež tancujem rád. - Dvom sa spolu veru lepšie tancovalo. Veveričiak Riško chodil za Belou často. Dokonca až tak často, že vychodil krížom cez lúku novú cestičku medzi horným a dolným lesom.

Čo o tanečnici Belke nikto nevedel? Bola to najväčšia zábudlivka na svete. Veď uznajte sami! Odtrhla si raz v lese poriadne veľký hríb. Chvíľu ho niesla, potom ťahala. Bol však taký ťažký. - Schovám ho tu niekde a skočím pre pomoc. - Prikryla ho vetvičkami a bežala pre Riška do horného lesa. - Kde si ten hríb nechala ležať? - pýta sa Riško. - Bolo to tu pri tejto skale! - ukazuje ryšavka. - Alebo pri tomto kríku? - nie je si celkom istá. - Zdá sa mi, že schovala som ho tu pri trúchlivom pni. Chodili od skaly ku skale, od kríka ku kríku, od pníka ku pňu. No po hríbiku ani stopy. - Možno ho zo skrýše niekto vzal! - dumala Bela. - Možno. Poď nájdeme si iný! - utešoval zábudlivú veveričku Riško.

Inokedy zametala Bela dom. Kúpila si novú metlu. Veď patrí sa riadne upratať si pred zimou. Prášilo sa v chyžke o stošesť. Otvorila okná dokorán, že vpustí dnu trochu vzduchu. - Dobré ráno, susedia! Ako ste sa vyspali? A o čom ste snívali? - zdvorilo sa Belka prihovára strake, sojke, jazvecovi, krtkovi. Sny sa len tak sypali! Trvalo to celkom dlho, skoro do večera. Zabudla tak naša Bela, že poriadok robiť chcela.

Raz navliekala celý týždeň orieškové korále. Veď nech je v sobotu pekná na bále. Obliekla si šaty so širokou sukňou. Čelenku s mašľou si vzala na hlavu. - Už chýbajú mi iba korále, - obzerá sa Bela v zrkadle.- Ale kde som ich len dala ...? - No veru takáto bola zábudlivá Belkina hlava.

Nadišla jeseň a s ňou pre zvieratká čas chystať sa na zimu. Zásobami si Belka naplnila celú špajzu, celú komoru, ba aj dom. Aspoň nezabudne, kam to všetko dala! Aj pod posteľ a do skrine niečo napratala. Spočítané mala všetky zásoby - oriešky, bobule, huby, aj machy, kôru, semienka. Len žalude, ktoré z duba pozbierala, ostali vo fúriku pred domom. - Budem mať dosť nielen pre seba! - oprášila si spokojne ruky. - Pre Riška spravím malé prekvapenie, -tlačila Belka fúrik po ceste von z lesa. A z každej strany nablízku a aj trošku ďalej, zahrabala niekoľko žaluďov. Na každý kopček urobila odtlačok svojej labky. Takto už iste vždy nájde svoje skrýše. Kým prišla až k hornému lesu, kde sa cesta končila, nezostal vo fúriku ani jeden žaluď. Hotovo! Tešila sa Bela. Keď bude Riško cestou za ňou hladný, nájde si skvelú pochúťku. 

Viete, čo sa stalo? Riško sa ešte v jeseni s tanečnicou Belou oženil. Presťahoval sa k nej do veľkého duba. Do konca jesene hrala v lese svadobná hudba a všetci sa spolu tešili. Pred zimou mal už každý pripravený svoj dom. Keď spadla na zem prvá vločka snehu, pobrali sa spať. Dobre sa prikryli a potom celú zimu až do jari, snívali svoje sladké sny.

Na jar sa už z duba na tanec Bely a Riška pozeralo ich päť zvedavých mláďat. A čo žalude z fúrika? Aj vy ste na ne zabudli? Vyrástol z nich krásny mladý les. Zábudlivá Bela tak navždy spojila horný les spolu s tým dolným.

Od fantázie k faktom

Veverica pomáha lesu rásť

Veverica si na zimu vytvára zásoby, ktoré jej pomáhajú prežiť obdobie, keď je potrava vzácna. Skrýva oriešky a semienka do dutín stromov alebo ich zahrabáva pod zem. Pri množstve svojich podzemných skrýš sa však niekedy stane, že na niektoré zabudne alebo sa k nim nikdy nedostane. Tieto zabudnuté zásoby však majú pre prírodu veľký význam – zo semienok a orieškov vyrastajú nové stromy. Veverica tak nepriamo prispieva k obnovovaniu lesov a šíreniu rastlín, čím zohráva dôležitú úlohu v udržiavaní zdravého lesného ekosystému.

Dub – kráľ medzi stromami 

Dub je listnatý strom, ktorý môže dorásť až do výšky 40 metrov a dožiť sa aj niekoľkých stoviek rokov. Jeho koruna je široká a rozložitá, kmeň pevný a silný. Patrí medzi najmohutnejšie a najdlhšie žijúce stromy. V minulosti bol dub posvätným stromom, symbolom sily a ochrany. Aj dnes sa často vysádza v parkoch a alejach ako symbol trvácnosti.