Ako víly pofarbili hríby
Dávno, pradávno, lietali na jeseň po svete malé víly. Boli také drobné, že ich bolo vidieť len zriedka. Keď na ne zasvietilo slnko, ich vlasy sa na chvíľku zaleskli ako kvapky rosy. Víly milovali jeseň. Pomáhali jej vytvárať krásnu hudbu. Keď vietor šušťal v listoch, keď dážď klopkal na zem a keď stromy ticho šepkali, víly pri tom lietali vzduchom a jemne trepotali krídelkami.
V tom čase bola jeseň trochu iná ako dnes. V lese rástli samé biele hríbiky. Biele klobúčiky vykúkali z machu, z trávy aj spod opadaného lístia. Nedali sa prehliadnuť.
Medzi vílami boli tri sestry. Ela, Ola a Ala. Jedného dňa sa naháňali medzi stromami. "Chyť ma, Ela!" smiala sa Ola. "Si to!" zvolala Ela a jemne sa jej dotkla pleca. Potom sa rozleteli za Alou. Tá však zrazu zastala. "Ja sa už nechcem hrať." "Prečo?" čudovali sa sestry. "Lebo mám lepší nápad." "Aký?" Ala ukázala na biele hríbiky. "Poďme ich maľovať!"
Sestry sa rozhliadli. "Naozaj. Všetko okolo je farebné, len hríbiky nie." "Ale kde vezmeme farby?" spýtala sa Ela. Vtom sa lesom ozval tichý hlas. "Farby nájdete u jesene." Víly sa potešili. "Poďme ich hľadať!" Len Ala zostala stáť na mieste. "Ja nejdem. Počkám vás tu." Sestry odleteli.
Ala však nečakala dlho. Vedela o niekom, kto mal farby. A chcela maľovať ako prvá. Neďaleko lesa stál malý domček. Bývala v ňom stará žena. Keď ju Ala poprosila darovala jej niekoľko farbičiek. "Ďakujem!" potešila sa Ala. Hneď sa pustila do maľovania. Poletovala od hríbika k hríbiku a veselo vymýšľala. "Tento bude žltý ako slnko! Tento bude pásikavý!" A tento bude červený a bodkovaný!" Ala sa tešila, ako hríbiky krásne žiaria.
Keď sa Ela a Ola vrátili, priniesli farby od samotnej jesene. No čakalo ich veľké prekvapenie. Hríbiky už neboli biele. "Ala!" zvolali sestry. "Ty si už maľovala?" Ala pyšne prikývla. "A kde si vzala tie farby?" "Dostala som ich od jednej pani." "Od akej pani?" Ala ukázala smerom k lesu. "Býva tam v domčeku." Ela a Ola sa na seba znepokojene pozreli. Až teraz si Ala všimla, že sestry sa netvária veselo. "Čo sa stalo?" "Tá žena nie je obyčajná. Je to ježibaba," zašepkala Ola. Ala zbledla. "Naozaj?" Sestry prikývli.
Zrazu ju radosť z maľovania prešla. Práve vtedy priletela malá muška. Sadla si na zelený hríbik. Víly pozerali, čo sa stane. Najprv sa nič nedialo. Potom sa muška začala nepokojne vrtieť. Okolo nej sa objavila zvláštna trblietavá bublinka. Bublinka bola väčšia a väčšia. A potom... Puk! Zmizla. Bublina bola preč a muška tiež. Víly sa vystrašene pritúlili k sebe. "Ach, nie!" zvolala Ala. "Čo som to spravila?"
Rozleteli sa k hríbikom. Snažili sa farby zmyť. Prinášali kvapky rosy. Ale nepomohlo to. Ala si smutne sadla na list. "Prepáčte," zašepkala. "Nemala som klamať." Ela ju objala. "Teraz musíme myslieť na to, ako ochránime ostatných."
Víly premýšľali celý deň. Potom na veľké listy napísali: OTRAVKA MÚCH! POZOR! Listy položili k jedovatým hríbom, aby každý vedel, že sa ho nemá dotýkať.
Keď sa jeseň skončila, víly sa rozlúčili s lesom. Tak ako sa na začiatku jesene objavili, na jej konci tichučko zmizli. Odvtedy rastú v lesoch farebné muchotrávky. Niektoré sú červené s bielymi bodkami, ostatné majú iné farby a tvary. Keď ich v lese uvidíte, radšej ich nechajte tam, kde rastú. Možno sú to práve tie, ktoré kedysi dávno namaľovala malá víla Ala.
A ak budete na jeseň pozorne počúvať šuchot lístia, možno začujete aj tiché trepotanie vílích krídelok. Možno vám budú pripomínať: "Hríbiky v lese sú krásne, ale zbierať ich treba opatrne."