Ako šarkan lietal s vetrom opreteky
Zoznámte sa so šarkanom. Bol veselý, nezbedný a stále v pohybe. Býval priviazaný o plot za domom. Vznášal sa vo vzduchu a pozeral sa na svet zhora. Najviac bol pyšný na svoj dlhý chvost ozdobený farebnými mašličkami. Jeho najlepším kamarátom bol vietor. Aj ten bol poriadny nezbedník. Rozfukoval lístie, strapatil ľuďom vlasy a občas im sfúkol čiapku z hlavy.
Keď vietor zdvihol šarkana vysoko do vzduchu, lietali spolu sem a tam. Kreslili na oblohe oblúky, vlnovky a veľké kruhy. Niekedy sa naháňali, kto bude rýchlejší. Vietor však vždy vyhral. Šarkana totiž držala pri plote šnúrka s pevným uzlíkom.
"Prosím ťa, vetrík," poprosil raz šarkan. "Pomohol by si mi rozviazať uzlík? Ukázal by som ti, ako rýchlo viem lietať!" Vietor sa potešil. "To skúsim!" Ťahal za šnúrku, mykal uzlíkom a fúkal zo všetkých síl. Šarkan sa točil, dvíhal a klesal. Zdalo sa, že uzlík už povolí. No namiesto toho utiahol sa ešte viac. A vtom – buch! Šarkan narazil do konára stromu. Pod okom sa mu urobila malá dierka. "Nevadí," zavolal na vietor. "Veď som z papiera. Možno sa to podarí nabudúce."
O chvíľu už poprosil o pomoc mačku Micu. "Mica, mohla by si mi rozviazať uzlík? Máš predsa ostré pazúriky." Mačka vyskočila na plot a pustila sa do práce. Lenže po chvíli si všimla farebné mašličky na šarkanovom chvoste. Tie sa jej páčili oveľa viac ako uzlík. Skákala medzi nimi, naťahovala ich labkami a niektoré celkom roztrhala. "Dosť, Mica! Prosím, prestaň!" volal šarkan. "Radšej tu zostanem priviazaný!" Našťastie práve okolo prebehol malý myšiak. Mačku začal zaujímať viac než mašličky a hneď sa za ním rozbehla. Šarkan si vydýchol. Lenže dlho sa netešil.
Pribehla jarabatá sliepka. Koniec jeho chvosta si pomýlila s dážďovkou. A ďob! "Au! To bolí!" vykríkol šarkan. "Nechaj môj chvost na pokoji!" Krútil sa zo strany na stranu, ale tým sliepku lákal ešte viac. Tá ďobala ďalej.
Vtedy zazrel zajaca. "Zajačik, prosím, pomôž mi! Vedel by si prehryznúť tento uzlík? Ak nie, sliepka mi zje celý chvost!" Zajac sa naňho pozrel. Pod okom mal dierku, mašličky roztrhané a za chvostom mu pobehovala divná kura. Prišlo mu ho ľúto. "Dobre, skúsim to." Zaboril zuby do uzlíka a ťahal. Potom ešte raz. A ešte silnejšie. Najprv sa nič nedialo. Zajac sa však nevzdával. Zaprel sa zo všetkých síl. Až stratil rovnováhu, prevrátil sa a hlavou narazil do plota. "Joj!" zahundral. Ale tentoraz sa to podarilo. Uzlík povolil.
"Ďakujem, zajačik!" zvolal šarkan a vyletel vysoko do vzduchu. "Tak poď, vietor!" Vyštartovali. Šarkan sa snažil letieť čo najrýchlejšie. Lenže išlo mu to akosi pomaly. "Čo sa deje?" čudoval sa. Keď vietor fúkal slabšie, letel pomaly aj šarkan. Keď zafúkal silnejšie, obaja zrýchlili. "Nemohol by si ma aspoň raz nechať vyhrať?" spýtal sa trochu urazene. Vietor sa odmlčal. A zrazu prestal fúkať. Šarkan chvíľu plachtil vo vzduchu. Potom začal padať dolu.
"Vetrík, pomôž mi!" volal vystrašene. "Nechcem spadnúť!" Vietor sa nahneval. "Tak kto sa v tebe má vyznať? Raz chceš vyhrať, potom nie!" A zafúkal veľmi silno. Šarkan sa vo vzduchu roztočil ako vrtuľa. Zdalo sa mu, že sa jeho papier začína trhať. "Vietor!" zakričal. "Ja už nechcem vyhrať. Chcem len lietať spolu s tebou!"
V tej chvíli vietor zoslabol. Jemne zdvihol šarkana a niesol ho nad krajinou. Chvost mu veselo vial za ním a farebné strapce tancovali vo vzduchu. Vtedy šarkan pochopil jednu dôležitú vec. Bez vetra by lietať nedokázal. A tak už viac nesúťažili. Lietali spolu ako najlepší kamaráti po celú jeseň. A možno lietajú spolu aj v zime. Veď vietor predsa fúka aj vtedy. A či je šarkanovi zima? To môžete zistiť sami.