Ako sa veverička chystala na zimu
O príprave, zodpovednosti a malých krokoch, ktoré vedú k veľkým cieľom.
Každé ráno tancovala veverička Bela v rose. Skákala po mäkkom machu, krútila sa dookola a huňatým chvostíkom zotierala kvapky vody. Potom pribehla k svojmu obľúbenému stromu, objala ho a tichučko zašepkala: "Môj dubík." Takto to robila každé ráno.
Dubík bol veľký a starý strom. Bol najväčší v celom dolnom lese. V jeho dutine bývala Bela od malička. Pred ňou tam bývala jej mama, babka, prababka a ešte veľa ďalších veveričiek z ich rodiny. Dub bol ich domovom už celé roky.
Bela bola výborná športovkyňa. Vedela rýchlo behať, vysoko skákať a šplhať sa po stromoch. Zo všetkého najradšej však tancovala. Pod dubom mala koberček z machu, ktorý slúžil ako tanečný parket. Keď večer medzi listami zasvietil mesiac, prichádzali zvieratká z celého lesa pozrieť sa na jej vystúpenie. Posadali si na kamene a netrpezlivo čakali.
Bela začala pomaly. Naťahovala labky, krútila chvostíkom a ladne sa otáčala. Potom zrýchlila. Skákala, robila otočky a vznášala sa tak ľahko, akoby ani nebola na zemi. Jej ryšavý chvost za ňou vial ako tanečný závoj. Keď tanec skončil, hlboko sa uklonila. Zvieratká nadšene tlieskali. A potom tancovali spolu až do noci.
Raz sa medzi divákmi objavil nový hosť. Bol to mladý veveričiak s ryšavým kožúškom. Bela z neho nevedela spustiť oči. Keď sa pri jednej otočke zakrútila trochu viac, zamotala sa jej hlava a takmer spadla. Veveričiak rýchlo priskočil ana pomoc. "Smiem prosiť?" usmial sa. Bela prikývla. A spolu si zatancovali ten najkrajší tanec v lese. "Volám sa Riško," predstavil sa. "Bývam v hornom lese a tiež rád tancujem." Od toho dňa chodieval za Belou často. Tak často, až medzi horným a dolným lesom vznikol nový chodníček.
Lenže Bela mala jedno malé tajomstvo. Bola najväčšia zábudlivka v celom lese. Raz našla obrovský hríb. Najprv ho niesla, potom ho ťahala po zemi. Bol taký veľký a taký ťažký, že sa nakoniec zastavila. "Schovám ho sem a prídem poň s pomocou," rozhodla sa. Prikryla hríb vetvičkami a utekala po Riška. Keď sa spolu vrátili, Riško sa spýtal: "Kde si ho schovala?" Bela sa rozhliadla. "Myslím, že pri tej skale." Potom sa zamyslela. "Alebo pri tom kríku?" Po chvíli ukázala inam. "Možno pri tom pníku!" Hľadali pri skale, pri kríku aj pri pni. Ale hríb nikde nebol.
Inokedy sa Bela pustila do veľkého upratovania. Kúpila si novú metlu a chcela poriadne vyčistiť celý dom. Otvorila okná dokorán a začala zametať. Práve vtedy priletela okolo straka. "Dobré ráno!" pozdravila ju Bela. O chvíľu tu bola sojka. Potom sa pridal jazvec. A nakoniec aj krtko. Bela sa s každým zastavila na kus reči. Hovorili o počasí, o lese aj o snoch. A keď sa zotmelo, zistila, že celý deň iba rozprávala. A na upratovanie celkom zabudla.
Raz si zas pripravovala orieškové korále na lesný bál. Navliekala ich niekoľko dní. Keď prišiel veľký večer, obliekla si svoje najkrajšie šaty a ozdobila si hlavu mašľou. Postavila sa pred zrkadlo a spokojne sa usmiala. "Ešte korále a môžem ísť!" Lenže korále nikde neboli. Hľadala pod stolom. Hľadala v skrini. Hľadala pod posteľou. Ale nenašla nič. "Kam som ich len dala?" čudovala sa. Taká už bola Bela. Dobrá, veselá a trochu zábudlivá.
Prišla jeseň a všetky zvieratká sa začali pripravovať na zimu. Aj Bela usilovne zbierala zásoby. Priniesla oriešky, semienka, bobule aj huby. Naplnila nimi komôrku, skrinky aj každý voľný kút. "Teraz budem mať dosť jedla na celú zimu," pochválila sa spokojne.
Pred domom jej ešte zostal fúrik plný žaluďov. Vtom dostala nápad. "Pripravím Riškovi prekvapenie!" Vyšla na chodníček medzi dolným a horným lesom. Cestou zahrabávala žalude do zeme. Na každé miesto urobila odtlačok svojej labky. "Takto ich určite nájdem," povedala si. Keď dorazila k hornému lesu, fúrik bol prázdny. Všetky žalude boli schované. Bela bola spokojná. Keď pôjde Riško za ňou a dostane hlad, nájde si cestou niečo dobré pod zub.
A viete, čo sa stalo potom? Ešte pred zimou sa Bela a Riško vzali. V lese znela svadobná hudba a všetky zvieratká sa radovali. Riško sa presťahoval do veľkého duba a odvtedy bývali s Belou spolu. Keď napadol prvý sneh, schúlili sa do tepla a celú zimu snívali svoje krásne sny. Na jar sa pred dubom hralo päť malých veveričiek. Boli to ich deti. Sedeli pod stromom a pozerali sa, ako ich rodičia tancujú. A čo žalude, ktoré Bela cestou zahrabala? Aj vy ste na ne zabudli?
Zo žaluďov vyrástli mladé duby. Jeden vedľa druhého. Postupne z nich vznikol nový les. A tak zábudlivá Bela navždy spojila horný les s dolným. Ani o tom netušila. No bol to ten najkrajší dar, aký mohla svojmu lesu dať.